Tak trochu symbolicky to platí momentálne nielen o literatúre, ale aj o Litere, v ktorej tieto slová odzneli. Nie je to tak dávno, čo Valér Mikula s neskrývaným nadšením uvádzal oživený, nový diel tohto kultúrneho magazínu, no momentálne by od STV len nevyliečiteľný optimista mohol čakať niečo iné ako niektoré z jeho „šuplíkových“ vydaní, tentoraz z roku 2001.

Ešte k Markušovi. Práve jeho rozprávanie, zaradené na záver, síce neprispelo k čistej koncepcii a homogénnosti Litery, ale určite posunulo spočiatku bilančne sa tváriacu reláciu, poskladanú zo samostatných vstupov slovenských literárnych vedcov (ktorým - tým vstupom - by neškodil dynamickejší a konfrontačnejší strih), do nadpriemernej roviny. Markušov blok by svojou obsažnosťou totiž stačil na niekoľko dielov Litery: či už to bolo jeho porovnanie teologickej spisby, ktorá vlastne stále komentuje len jednu jedinú knihu, s krásnou literatúrou, predstavujúcou jedinečné výpovede jej autorov, alebo chvála Karla Poppera a jeho téz, že poznanie nie je nikdy konečné a že podmienkou vedeckosti každej teórie je jej sfalzifikovateľnosť.

Z tejto parkety Markuša - fyzika sa prominentný hosť relácie vrátil k literatúre ďalšou „kacírskou“ ideou o zážitku z čítania, ktoré môže poskytovať aj len samotná forma textu. Myšlienka, že „ani nemusím vedieť, o čom je reč, ale stačí mi vnímať štruktúru textu“, iste nebola pre mnohých divákov samozrejmosťou. Odporúčaním takejto barthesovskej koncepcie čítania krásne konštruovaných viet, ktoré na Slovensku dokážu vytvoriť napríklad Ballek či Dušek, sa Markuš oblúkom vrátil k našej spisbe.

Jednu z ružových vízií jej budúcnosti s úsmevom predhodil Valér Mikula, dúfajúci, že po obsadení lukratívnych spoločenských a ekonomických postov sa práve literatúra stane tým prirodzeným prostredím, v ktorom sa budú môcť realizovať najtalentovanejší a najušľachtilejší mladí ľudia. Kiežby. A tá vízia by sa zišla aj Litere.