Všetci to poznáme: partia mladých chlapcov okupuje rodičovskú garáž, držiac všetko živé na dištanc nesmiernym hlukom a v zamračení, zúrivo i radostne hrajú svoju hudbu. V ich čine sa zlieva mnoho príčin, z ktorých len niektoré súvisia priamo s hudbou: pretlak duše, chuť skončiť dospievanie, ten nekonečný príval cudzích názorov a mravných diktátov. Túžba prebojovať sa k slovu. Ale zároveň potreba prehlušiť vnútornú neistotu. Mladosť je vo výhode: neprekáža jej, že má ďaleko k majstrovstvu. Má odvahu, prebytok citov a pôvab ako extra bonus. Mladosť má právo robiť chyby.

Keď som išiel na koncert pezinsko-modransko-bratislavskej skupiny Take one (názov dostáva punc geniality až pri vyslovení - Také oné), premýšľal som, čo mám čakať od tých skoro štyridsiatnikov. Čo ich viedlo do už vlastnej garáže a čo ich z nej vytiahlo von, na pódium? Aké ambície nimi kmášu, čo budú chcieť vykričať, na čo sa vysťažovať, po čom asi siahajú? Veď oni, na rozdiel od tých mladých, už musia vedieť, že nebudú majstri sveta.

A potom som ich videl hrať. Sebavedomých dospelých pánov, ktorým už nezáleží, čo majú oblečené, ako sú ostrihaní, ako namaľovaní, s akým afektom sa odlíšia od iných, podobných. Skupine Take one ide jednoducho o muziku. Nechcú hraním povedať niečo iné. Za tónom sa ukrýva tón.

Take one hrajú to, čo majú radi: mocnú elektrickú gitarovú muziku, hlboko ponorenú do džezu. Nedá sa však v nej (ani v nich) utajiť štvrťstoročie bigbítu. Z kultivovanej džezovej nálady podchvíľou vykúkajú rozšantení rockeri; ozvena hardrockovej búrky, doznievajúcej za obzorom; ale aj voňavé drevo pána Lennona.

Kľúčová je sebavedomá gitara Vlada Mindu, dívajúceho sa kamsi do diaľky. Akoby v sebe vymetal všetky kúty a zhľadúval v nich tóny. Divákov si príliš nevšíma. Napriek tomu sa zdalo, že mu pomáha, že sme tam boli. Ak gitara dáva skupine smer, saxofóny a flauta Mariána Jaslovského tomu dávajú farbu, silu a ohromnú pestrosť. S nimi sa tá hudba nikdy neprepadne do seba. Obaja títo sóloví hráči sa však tvária ako pokeroví hráči. Akoby to v nich pulzovalo za betónovou stenou. Zato s basgitaristom Petrom Konečným to šije aj za nich. Na jeho tvári si môžete kontrolovať, že si nohami nepodupkávate zbytočne.

Hudba skupiny Take one nerozbíja tradíciu. Naopak. Zlievajú sa do nej odpočúvané, odžité aj odohrané desaťročia. Dôkladné oddeľovanie poctivého od balastu a hudobného smogu. Miles Davis hrajúci Deža Ursinyho.

Najpodstatnejšie na skupine Take one je to, že je nasiaknutá radosťou z hry. Radosťou, ktorá je nákazlivá, ktorá je príjemná a ktorá, paradoxne, vracia zmysel späť do hudby. Ďaleko od hluku revolúcií. Je krásou bez prívlastkov. Všetci, čo odchádzali z koncertu, sa usmievali. Až sa Takí oní ocitnú niekde nablízku, môžete si to vyskúšať. Ich najbližšie vystúpenie je 31. 8. na Funky night v Pezinku.

FRANTIŠEK GYÁRFÁŠ

(Autor je informatik)