
Vysoké školy chápu učebnicu ako základné vymedzenie stredoškolského vyučovacieho obsahu. Čím je obsažnejšia, tým môžu byť prijímačkové testy náročnejšie na faktografiu. Kritizovaná učebnica dejepisu (vpravo) podľa niektorých učiteľov mení žiaka na chodiacu encyklopédiu. Na snímke vľavo česká učebnica profesora Beneša.
dejín pre druhákov je stále v prípravnej fáze.
Prváci sa až do roku 2000 učili zo zastaranej učebnice z roku 1984. Bola nielen ideologicky zaťažená, ale aj didakticky zastaraná. Dejepisári sa teda v školskom roku 2000/2001 potešili novej učebnici autorov Július Bartl, Pavol Valachovič a Miroslav Kamenický.
„Na prvý pohľad vyzerala nádejne, po rokoch pôstu mala množstvo farebných obrázkov, vytúžený didaktický aparát, slovník pojmov, odporúčanú literatúru a podobne. Prvé rozpaky som pocítil z evidentného nárastu rozsahu učebnej látky. Napríklad v kapitole Franská ríša narástol základný text z pôvodných 387 slov na 1138. Učivo sa teda strojnásobilo, ale počet hodín dejepisu zostal nezmenený,“ hovorí dejepisár Juraj Smatana. Najväčší problém však je, že značná časť učebnice Dejepis pre 1. ročník gymnázií je plagiátom českej gymnaziálnej učebnice profesora Beneša. Sú v nej nielen opísané celé pasáže, ale prevzatá je podľa Smatanu aj koncepcia. A práve to je podľa neho aj príčinou strojnásobenia obsahu dejepisu.
Učebnica profesora Beneša bola totiž vytvorená pre odlišné podmienky. V Čechách sa dejepis na gymnáziách vyučuje viac hodín. České učebné osnovy dovoľujú riaditeľovi zaradiť povinné hodiny dejepisu aj štvrtákom. To, čo sa v českom gymnáziu učí študent desať mesiacov, musí náš zvládnuť za päť. Na slovenských gymnáziách sa dejepis učí v prvých troch ročníkoch po dve hodiny týždenne. Vo štvrtom ročníku je z neho výberový seminár.
Martin Kríž, ktorý učí na trenčianskom gymnáziu, hodnotí: „Učebnica je nabitá faktmi, ale málo sú v nej zastúpené historické pramene. Nenúti študentov samostatne premýšľať.“
Vysokoškolský učiteľ Viliam Kratochvíl z Katedry dejín Filozofickej fakulty UK považuje gymnaziálnu učebnicu „z hľadiska psychosomatických osobitostí žiaka za exemplárnu ukážku porušenia zásad primeranosti. Autori nemali pri písaní na zreteli 15-ročného žiaka, ale študenta vysokej školy“.
JARMILA HORÁKOVÁ