Taliančina pre začiatočníkov (Italiensk for Begyndere) * Dánsko 2000 * 118 minút * Réžia a scenár: Lone Scherfigová * Hrajú: Anders W. Bethelsen, Anette Stovelbaeková, Peter Gantzler, Ann Eleonora Jorgensenová, Lars Kaalund, Sara Indrio Jensenová
Dánske hnutie Dogma v niečom pripomína úspešné uvedenie dvanásťtónovej techniky spred osemdesiatich rokov. Umelecká prax sa sťaží prísnymi pravidlami, a tým sa otvoria nové tvorivé možnosti. Je to sloboda prostredníctvom reťazí. Starý dialektický trik fungoval a čoskoro si našiel nasledovníkov. Aj motívy estetickej spoločenskej kritiky, istého štylistického purizmu a odôvodnenú kritiku umeleckého mainstreamu majú obe hnutia spoločné.
Tým sa však podobnosti končia: predovšetkým, Dogmu akceptuje široké publikum. Keď si tragikomédiou Taliančina pre začiatočníkov dánska režisérka Lone Scherfigová získala najskôr sympatie publika na Berlinale a dostala Strieborného medveďa, celý festival hovoril o prvom filme Dogmy, ktorý nakrútila žena. Všetci v ňom hľadali ženský princíp a, samozrejme, okrem dohadov žiadny nenašli.
Keďže k desiatim prikázaniam Dogmy patrí aj prikázanie takzvaného „žánrového“ filmu, väčšina týchto filmov skončí v priestore medzi tragédiou a komédiou - s prvkami spoločenskej sondy. Podobne ako v Idiotovi Larsa von Triera a Slávnosti Thomasa Vinterberga aj tu vystupuje celá skupina hlavných postáv.
Dejiskom je anonymné kodanské predmestie: mladý pastor Andreas, ktorý práve stratil ženu, má nastúpiť namiesto svojho nevypočítateľného predchodcu, ktorý takisto práve ovdovel a prechádza ťažkou krízou viery.
Študujeme čerstvými očami nováčika celé osadenstvo filmu, všetko samí osamelci medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Nie sú ani krásni, ani zvodní, komickí, ani tragickí.
Napríklad, plachý hotelový recepčný Jörgen Mortensen (Peter Gantzler) zasvätí Andreasa do problému so svojím najlepším priateľom Halvfinnom, (Lars Kaalund) jedovitým manažérom reštaurácie, ktorému hrozí vyhadzov. Miestnu kaderníčku Karen terorizuje jej ťažko chorá opilecká matka. Aj Olympina (Anette Stovelbaek), pomocná pekárka, venuje celú svoju energiu starému ufrflanému otcovi, ktorý ju pri každej príležitosti ponižuje.
Ľúbostným siločiaram a poblúdeniam medzi všetkými týmito precitlivelými stvoreniami sa stavia do cesty množstvo rôznych humoristicko-dramatických prekážok, ktoré však v sebe nesú záznam o stave spoločnosti. Film žije z nezhôd medzi talianskou ľahkosťou, leggierezzou a dánskou trudnomyseľnosťou, ktorú tu ešte pritvrdila prítomnosť rovnako bezradného zástupcu cirkvi.
Režisérke Lone Scherfigovej sa skutočne darí presunúť taliansku pôvabnosť do formálnej roviny - tým, že jej predstavitelia odvážne a bezostyšne improvizujú a tým sa prehrýzajú k psychologickej presvedčivosti množstvom improvizácie. Na rozdiel od predchodcov Dogmy jej chýba morálna ostrosť, s trpkosťou života tu zápasí sladkosť humoru. Záchrana je v zásade blízko, ale len pod podmienkou, že sa na ľudí okolo seba budeme dívať otvorenými očami. To je smrteľne vážne ponaučenie z tohto filmu.
Všetci tu tragicky lámu taliančinu, aby si raz vedeli v slnečnom Taliansku krásne objednať dvojposteľovú izbu na námestí s kúpeľňou a výhľadom na mesto. Talianska čašníčka je však v celom filme so správnou výslovnosťou jediná. Ostatní sa márne trápia na večernom kurze, na ktorom ich príšerný učiteľ dostal srdcový záchvat - hneď v prvej scéne ho totiž skolila zlá výslovnosť slova piazza.
ANDREA PUKOVÁ
