A tu sa začína prípad kurióznej krádeže, ktorá zamotala hlavy kriminalistom na celé dva roky.
Peruggiov priateľ mal v ten horúci augustový deň práce vyše hlavy, a tak Vicenzovi navrhol, aby sa prešiel galériou. Návštevník z Florencie z toho veľkú radosť nemal, ale nakoniec sa znudene vybral na obchôdzku. Keď sa ocitol v salóne Carré Vicenzo, zostal zrazu pred jedným obrazom stáť ako skamenený. „Tak to je teda ona,“ pomyslel si. „Slávna tajomná Mona Lisa od Leonarda da Vinciho.“
Mona Lisa, obraz s rozmermi len 76,5 krát 53 centimetrov, olej na dreve, sa vrátil do Louvru, do ktorého zbierok prišiel v roku 1805. Tajomný úsmev neznámej ženy, pravdepodobne manželky florentského obchodníka Francesca di Giocondu, obdivujú milióny návštevníkov ako nezabudnuteľné dielo génia talianskeho maliarstva Leonarda de Vinciho. S prestávkami na ňom maliar pracoval štyri roky - od roku 1503 do roku 1507.
Maliar izieb Vicenzo Peruggio stál nehybne pred neveľkým obrazom a nemohol sa vynadívať na dielo svojho tak trochu „kolegu“. Bolo to momentálne rozhodnutie. Pokušenie sa ukázalo silnejšie ako jeho vôľa. Obozretne sa rozhliadol okolo - nikde nikoho. Vziať obraz nebolo vôbec ťažké.
Na služobnom schodisku, ktorým išiel do prízemia, z obrazu vybral sklo a nechal ho ležať na pohovke. Schovať obraz pod pracovný plášť bolo už maličkosťou. Pomaly kráčal k východu. Nikto ho nezastavil, nikto neobťažoval. Vicenzo Peruggio vyšiel pred budovu galérie.
Strhol sa poplach, aký francúzske hlavné mesto už dlho nezažilo. Slávnu Monu Lisu z Louvru ukradol neznámy páchateľ! Celá armáda policajtov vedená Alphonsom Bertillonom sa pustila do pátrania po zlodejovi.
Alphons Bertillon bol v tom čase najrozpornejšou postavou parížskej polície. Preslávil sa ako „vynálezca“ metódy, ktorá mala políciu priviesť bezpečne na stopu zločinca. Nazývali ju „bertillonaisse“. V čase, keď už v mnohých západoeurópskych krajinách začínali kriminalisti pátrať po zločincoch prostredníctvom snímania odtlačkov prstov, Bertillon porovnával fotografie zločincov, aby zistil, či sa nedajú klasifikovať podľa nosa a podoby.
Zatknutého zločinca odmeral - výšku, koľko meria v sede, objem hlavy, dĺžku ľavej paže, ľavej nohy, veľkosť ľavého chodidla - ľavú časť tela preto, že údajne nebola ovplyvnená prácou. Vo svojej kartotéke mal Bertillon v čase, keď bola odcudzená Mona Lisa, viac ako 10-tisíc kartotékových položiek. Začal ich preverovať a hľadať toho, kto obraz ukradol. Trvalo to niekoľko mesiacov, ale zlodeja Bertillon „na počudovanie“ nezistil.
Čas utekal - po Mone Lise nebolo stopy. Dva roky po jej krádeži sa zrazu prihlásil na talianskej polícii vo Florencii istý Alfredo Geri. Na komisárstvo prišiel s listom. Neznámy muž, korý sa podpísal ako „Leonard“, ponúkal Gerimu kúpu obrazu - Monu Lisu.
Nebolo nič ľahšieho, ako si na tajomného „Leonarda“ v obchode signora Geriho počkať. Vicenzo Peruggio, keď ho zatýkali, ani nepopieral, že práve on je ten zlodej obrazu Leonarda da Vinciho, ktorého tak dávno hľadá nešťastný komisár Bertillon. A keď potom vypovedal, ako ľahko obraz z Louvru vyniesol, mali talianski kriminalisti pre svojich francúzskych kolegov len posmech.
Odsúdený však Vicenzo Peruggio napokon nebol. Len niekoľko týždňov po zatknutí mu zistili leukémiu. Vo februári 1914 na zhubnú chorobu zomrel.
PRE SME - RUDOLF STRÖBINGER
Zajtra - Rudolpho Valentino
