Pavel Polanský (78) sa narodil v Ostrave, no od roku 1932 žil s rodičmi v Bratislave. Po gymnáziu študoval na Konzervatóriu u profesora Adolfa Scherbauma. Už ako malý chlapec spieval a prstami bubnoval na parapete. Jeho talent si najskôr všimol slávny vojenský kapelník Rudolf Ovruča, ktorý ho začal učil hrať na husliach. Polanskému však pánboh prisúdil bicie. V roku 1968 sa usadil vo Viedni. O dva roky sa stal interným zamestnancom Rakúskeho rozhlasu a krátko nato šéfom hudobnej redakcie O 3, potom aj šéfom celej hudobnej produkcie. Posledných desať rokov moderuje v Rádiu Twist reláciu Pekná hudba.
FOTO – PETER LEGINSKÝ
Celý život necháva na seba pôsobiť hudbu. Posledné vystúpenie s vlastnou kapelou absolvoval už v roku 1971, nikdy však muziku neprestal počúvať a cez éter sprostredkúvať ostatným. Obdivuje muzikantov, ktorí svoj nástroj ovládajú tak, že sa mu zatajuje dych. Vždy je rád, keď mu pri počúvaní naskočia zimomriavky. Raz týždenne sa vracia z Viedne do Bratislavy a snaží sa tento zážitok pripraviť aj poslucháčom Rádia Twist.Streda podvečer. Opäť ste prišli z Viedne a chystáte sa v Twiste na svoju Peknú hudbu. Nevyčerpáva vás vo vašom veku pendlovať medzi dvoma mestami?
„Človeka v princípe neunavuje nič, čo robí z radosti. Práca v rozhlase je mojím koníčkom, náplňou života. Preto nemám problémy. Navyše, celkom rád šoférujem. Cez deň to niekedy nie je slasť, ale v noci som z Bratislavy vo Viedni za päťdesiat minút. Teraz sem chodievam raz do týždňa, kedysi, keď som pracoval aj v sobotu, to bolo častejšie.“
Čo vás na tejto práci najviac priťahuje?
„Vraciam sa k ľuďom. Najmä k svojim poslucháčom. Nepracujem pre peniaze. Nie som zlatokop. Keby som honorár, ktorý tu dostanem, zdaňoval vo Viedni, viedenský daňový úrad by mi ešte musel doplatiť. Chodievam si sem liečiť dušu muzikou. Moje celoživotné poslanie bolo ľuďom robiť hudbou radosť. Mne ju robí muzika a ja zasa radosť rozdávam ďalej.“
Ktosi povedal, že na hudbu by bol treba osobitne jeden ľudský život. Váš je zviazaný najmä s džezom. Prečo vás uchvacuje práve tento žáner?
„Je to hudba mojej mladosti. Dnes má viac ako sto rokov. Keď ma hudba začala zaujímať, džez bol v najlepšom veku. Pripúšťam, keby som hudbu položil na váhy, džez bude prevažovať, ale nebude to veľká prevaha. Zaujíma ma muzika ako taká. Aj ľudová hudba, intenzívne sa zaoberám jej vzťahom k súčasnej. To je neorané pole.“
Aká je vaša domáca fonotéka?
„Vlastním okolo osemnásťtisíc vinylových elpéčiek a približne sedemtisíc cédečiek. Mám toho plný dom. Žena nadáva, pretože kde sa pozrie, platne padajú na zem. Priznávam, som antitalent na poriadok. Mám svoj systém, v ktorom sa vyznám, ale v očiach ostatných je to ‘bordel‘. Isteže, všetko by šlo rýchlejšie a pohodlnejšie, keby som mal archív v počítači a na stisnutie gombíka by mi vyskočili údaje, ktoré hľadám. V mojich rokoch by to však už nemalo význam.“
Kedy ste začali zbierať platne?
„Ešte na Slovensku. Pri emigrácii som si všetky vzal so sebou. Gramofónová platňa znamená pre muzikanta to isté, čo kniha pre literáta. V obývačke mám dvaapoltisíc najdôležitejších elpéčiek, o ktorých si myslím, že ich treba mať vždy pri ruke. Medzi nimi je mnoho symfonickej, opernej a komornej muziky. Žena sa hnevá, hádam by to chcela mať inak, ale po 35-ich rokoch spoločného života v zahraničí si už musela zvyknúť. Platne patria k môjmu životu podobne ako kravata alebo košeľa.“
Ste druhýkrát ženatý. Vaša prvá manželka bola dcérou Arnolda Flőgla. Ako si spomínate na slávneho svokra, známeho ako slovenský Šaľjapin?
„V čase jeho najväčej slávy chodil Šaľjapina suplovať. Ak niekde nemohol vystupovať, volali Arnolda Flőgla. Svokor bol jedinečný človek. Bohém, ako väčšina takýchto ľudí. Nemal šťastné manželstvo, opustil ženu. Medzi umelcami sa také veci stávajú bežne. Navštevoval som ho až do jeho smrti, hoci tesne predtým sa naše manželstvo rozpadalo. Miloval môjho syna Paľa a náš blížiaci sa rozvod asi urýchlil jeho odchod.“
Ako si spomínate na mladosť? Kde ste hrávali?
„Všade, kde sa dalo. Nevyberal som si miesta, chcel som iba hrať. Napríklad, v kapele s mojím menom v tanečnej škole u Bartákyho na perfekciách v Redute. Ľudia k nemu chodili nie preto, aby sa učili tancovať, ale kvôli mojej kapele. Bartákyovská rodina z toho mala dobrý obchod, preto ma všetci milovali.“
Aký štýl hudby ste vtedy hrávali?
„Zväčša slaďáky a swingovky. Bola to atmosféra, aká žiaľ, už dnes takmer neexistuje. Ísť si niekde zatancovať pri živej muzike. Napríklad v Prahe na Václaváku, za krásnych, tesne povojnových čias hrali tri big bandy. Karel Vlach a Ladislav Habárt mali kapely, ktoré Američania chodili obdivovať. V tom čase Habárt hral so štyrmi trúbkami a štyrmi trombónmi, čo nepoznali ani americké kapely. Večer na pražskom Václaváku ste mali ťažký výber. Do tanca hrali tak, že sa tam dal postaviť mikrofón a dnes by z toho boli platne. To všetko dnes neexistuje.“
Ani vo Viedni či v USA?
„Nikde. V Spojených štátoch sa teraz trocha začína Ball-room, ľuďom sa zachcelo niečo živé. Má to však finančné prekážky. Minule štrajkovali muzikanti na Brodwayi. Mali dohodu, že minimálny počet hudobníkov v muzikálovom orchestri musí byť sedemnásť. Odrazu im to chceli zoškrtať na dvanásť. Už aj muzikálové orchestre chcú nahradiť páskami a platňami?! Ako keby ste na prechádzke mali namiesto živého psa atrapu.“
Dostať šancu pracovať v západných médiách sa podarí málokomu. Ako ste si tam v roku 1968 prešliapali cestu?
„Ja som ju mal dávno prešliapanú. Ešte skôr, ako prišli naši ‘bratia‘. Vždy som mal pevné styky s muzikantmi z celého sveta. Existovali džezové festivaly a ja som bol továrenským hráčom americkej firmy Rogers, ktorá vyrábala bicie nástroje. Oficiálne som hral na švajčiarskych činelách paiste. Kde bolo stretnutie, tam som sa snažil prísť.“
Naše úrady vás púšťali?
„Mohol som cestovať až od roku 1962, aj to iba sporadicky. Ak ma nepustili, nešiel som. Aj to sa stávalo. Po odchode Antonína Novotného však nastalo uvoľnenie. Pravidelne som navštevoval vo Viedni Medzinárodný džezový festival. Sedel som tam v porote a prvýkrát som sa stretol s človekom, ktorého som od detstva vždy počúval iba v rádiu. Bol to Duke Ellington.“
Ako ste to prežívali?
„Sedel som v lóži, kapela začala hrať zvučku, vyšiel Ellington, sadol si za klavír a ja som ručal ako kôň. Od plaču som dostával kŕče. Neskôr, som na jednom festivale hral s Pražským dixielandom a od Ellingtona sme dostali cenu. Tak ma spoznali ľudia z viedenského rozhlasu. Nechcel som emigrovať do Viedne. S celou rodinou sme sa prihlásili do Kanady alebo Austrálie. Chcel som preč z Európy. Moji viedenskí priatelia sa čudovali: Ty, Európan, čo tam budeš robiť? Na druhý deň prišiel za mnou predseda Európskej džezovej federácie Johann Fritz a odviedol ma do rozhlasu, že máme termín u intendanta. Viac som odtiaľ neodišiel.“
A potom? Nepozerali na vás rakúski kolegovia s nevôľou? Predsa len konkurent v tesilových gatiach zo socialistickej krajiny?
„Boli aj takí. Bolo to však treba prekonať. V západných krajinách je konkurencia celkom bežná. To je pohyb. Na rozdiel od nášho ÚV, ktorý rozhodoval, kto je dobrý a kto nie. V rakúskom rozhlase som pracoval 24 rokov a odtiaľ som išiel aj do dôchodku.“
Aké boli pomery v štátnom rakúskom rozhlase? Dajú sa porovnať s niekdajším Československým rozhlasom?
„Sú to dva neporovnateľné svety. Určité základné princípy rozhlasovej práce starého Československého rozhlasu boli však veľmi podobné starému rakúskemu rozhlasu. Systém archivovania a podobne. Nemal som preto žiadny problém. Ako keby úradník z jednej pošty prešiel do druhej. Za každým rohom vykúkal cisár František Jozef. Rozhlas tu však viac voňal politikou a tam nie.“
Koľko ste tam mali hudobných relácií?
„Začal som s jednou, večernou, ktorá bola od jedenástej do polnoci. K Musik zum Träumen pribudli nejaké džezové relácie, ale potom zo mňa spravili šéfa a opäť mi zostala len Musik zum Träumen. Od roku 1970 som sa z redaktora na voľnej nohe stal interným zamestnancom, krátko nato šéfom hudobnej redakcie Ö 3. A potom som bol šéfom celej zábavnej, hudobnej produkcie rakúskeho rozhlasu aj televízie na ďalšie desaťročie. Veľmi mi pomáhal ďalší emigrant Karel Krautgartner, ktorý viedol rozhlasový orchester a bol som jeho stálym hudobným režisérom. V rozhlase som žil takmer 24 hodín denne.“
Tak ste zrejme spoznali aj ďalších veľkých umelcov.
„Vo svojom čase všetkých najväčších. Trikrát som naživo vysielal koncert Elly Fitzgeraldovej. Mal som s reprezentantmi hudobnej špičky veľmi úzky, takmer intímny vzťah. Od Quincyho Jonesa cez Oscara Petersona, Antonia Carlosa Jobima až po Counta Basieho.“
Mali hviezdne maniere?
„Deväťdesiatdeväť percent tých najväčších nemalo žiadne extra maniere. Myslím si, že to platí dodnes. Čím je človek väčší, tým je normálnejší. Skutočne veľkí umelci boli väčšinou milí a pokorní ľudia. Keď som ich poprosil, aby mi niečo povedali z fachu, boli ochotní za chvíľku mi naliať celý rozum takmer lievikom do hlavy.“
Nikdy sa nestalo, žeby vás niekto z nich sklamal?
„Najväčšie problémy mi robili pijani. Ja som totiž takmer abstinent. Na hranici únosnosti je, ak sa na mol triezvy človek musí úradne zabávať s na mol opitým. Nedá sa to obísť a treba mať veľa sebazaprenia, aby sa dostavil výsledok. Najjednoduchšie je povedať si – maj ma rád a odísť. Niekedy som mal v hre milióny. Nedalo sa povedať Ellingtonovi, že má opitých hudobníkov.“
Našli ste si pritom čas na svoje bicie?
„Nebolo už kedy. Naposledy som hral v roku 1971 vo viedenskom džezovom klube. Chodieval som tam hrávať s jednou džezovou skupinkou. Zdedil to po mne syn Juraj, ktorý je muzikantom. Peter zasa pracuje ako šéf tlačového oddelenia a marketingu Konzerthausu vo Viedni a Paľko z prvého manželstva je lekárom v Nemecku.“
Podľa čoho hudbu do svojich relácií vyberáte?
„Hudbu vnímam ako interpretačné umenie. Nikdy ma nezaujímalo filozofovanie nad kompozíciami. Muziku na seba nechám pôsobiť a keď mi naskočia zimomriavky, je to krásna hudba, a ak ma nechá chladným, zapínam mozog. Emóciu potom totiž musí niečo suplovať. Obdivujem muzikantov, ktorí svoj nástroj ovládajú takým spôsobom, že sa mi zatají dych. Preto sa skláňam pred každým veľkým umelcom.“
Barbora Laucká
