vi obohatí alebo znovu nájde časť vnútorného života, vyprázdneného v dnešnej povrchnej dobe až žalostne. Mám na mysli hlavne poéziu.
Toto mi zišlo na um, keď som sa zahĺbil do knihy Maše Haľamovej Milému a Milana Rúfusa Čakanka (obe Slovenský spisovateľ, Bratislava 2003).
Haľamovej básne delí od Rúfusových takmer trištvrte storočia, generačná vzdialenosť, iný prístup k svetu, iná poetika, no majú aj niečo spoločné. Jej debut Dar (dnešné vydanie obsahuje i básnickú zbierku Červený mak z roku 1932) vyšiel práve v roku, keď sa narodil Milan Rúfus, a na vtedajšie pomery v slovenskej literatúre to bol pozoruhodný čin, ktorý dvadsaťročnú dievčinu urobil hneď stredobodom záujmu.
Haľamová neprišla s nejakým revoltujúcim gestom ani v básnickej technike, ani v oblasti životného pocitu: jej poézia je prostulinká až do piesňovosti, vnímavá a otvorená dojmom z prírody a spontánne vyjadrujúca ľúbostné opojenie. Dominuje tu láska, ktorá sa u nej prejavuje bezvýhradnou oddanosťou, a ak aj dochádza ku sklamaniu, Haľamová to vníma len ako úder, nie ako drámu alebo tragédiu. Už vtedy sa pripomínala Haľamovej inšpirácia Wolkrom, ktorá bola badateľná najmä v niekoľkých básňach sociálnych - súviselo to celkom iste aj s tým, že žila v Tatrách, kde tento básnik v pľúcnom sanatóriu zomrel.
Knižka Milému neobsahuje jej celé básnické dielo, vydavatelia vybrali len prvé dve autorkine zbierky, ktoré sa nevdojak, no predsa len priam demonštratívne odlišujú od ľúbostnej lyriky dneška. Kdeže tam erotika, skôr súzvuk duší, kdeže tam ničivá vášeň, skôr plachý cit. A predsa Haľamovej verše nepôsobia staromilsky, napriek všetkým modernám a postmodernám.
Rúfus je Haľamovej antipólom najmä v postoji k životu. Kým ona sa v bytí vyžívala, on sa v ňom a s ním trápi; celé Rúfusovo dielo vrátane tejto zbierky predstavuje zápas s uplývajúcim časom a vedomie pominuteľnosti vyvoláva stále otázky o zmysle existencie, ktorý sa mu čoraz častejšie napĺňa vierou v Boha, premiešanej vierou v človeka. Tento básnik vie hovoriť v nádherných skratkách a vystihnúť podstatu: „Tak iba sme a sme a sme. / Vždy iní, / vždy tí istí. / A strom života / vznešený / rodí a roní v jeseni / tie isté iné listy.“
U Rúfusa nájdeme veľa návratných motívov (dcéra, životné súvahy, obavy o svet), no vždy je to pohľad na veci z inej strany; v tejto zbierke už aj na druhú stranu, na mŕtvych priateľov, s ktorými sa lúči vo viacerých rekviem. Ak ho niečo spája s Haľamovej lyrikou, je to jednoduchosť povedaného, „hlbinná záludnosť takzvanej prostoty“, ako raz sám charakterizoval jej poéziu, pričom dôraz kládol na zdanlivosť a záludnosť onej prostoty. Rúfus slová neoslobodzuje, ako kedysi futuristi, ale zaťažuje a vyťažuje ich, dokonca nimi vyjadruje ticho a mlčanie. Neviem, či si to kritika všimla, ale tento básnik nikdy a nikde nevytváral slovné hry a hračky; na to je privážny a prismutný.
No akokoľvek jeho poézia nepotrebuje dešifrovací kľúč, vyžaduje si koncentráciu, naladenie na istú vlnu; Rúfusovej básni sa treba len poddať a ona zmnoží váš vnútorný zážitok, katarzne vám pripomenie ľudský údel.
JOZEF BŽOCH
