S myšlienkou obohatiť Cenu Dominika Tatarku aj výtvarným dielom prišiel už pri jej prvom ročníku Daniel Fischer. „Pôvodne som bol oslovený na návrh diplomu, no so zreteľom na Tatarkov blízky vzťah k výtvarnému umeniu, o ktorom sme s ním neraz vášnivo diskutovali, som sa porote zdôveril s touto ideou,“ hovorí Fischer, ktorý aj prvému laureátovi Milanovi Hamadovi venoval jedno zo svojich diel.
Ako to už býva, pri ďalších ročníkoch sa potom stal koordinátorom výtvarnej ceny a neskôr aj členom poroty. „Rád, veď s Dominikom som zažil vzácne chvíle. Navyše, z okruhu svojich kolegov nebolo problémom nájsť ďalších darcov, myslím, že pre každého je to pocta. Samozrejme, oslovujem autorov, ktorí integritou svojej osobnosti, tvorbou i morálnymi vlastnosťami korešpondujú s poslaním a charakterom tohto ocenenia.“
Po Fischerovi venovali laureátom ceny svoje dielo Milan Bočkay, Klára Bočkayová, Igor Minárik, Otis Laubert, Dezider Tóth, Ľubomír Longauer, Milan Paštéka a včerajších ocenených poctil svojou tvorbou Rudo Sikora. „Pre pána Johanidesa som vybral grafiku-koláž z cyklu Ohmatávanie hrobu, u pani Vadkerty môj výber inšpiroval historický charakter jej knihy. Zaoberám sa históriou Európy, vojnami a povstaniami, meniacimi sa hranicami. Grafika, ktorú som jej venoval, je vlastne mapou Slovenska, postavenou na výšku, takže v prvom pláne je nečitateľná, a v jej vnútri je tvar, ktorý možno vnímať ako mrežu alebo aj kríž,“ približuje svoje dary Rudo Sikora. (ba)
