FOTO – JOZEF VALACH
Už štyridsať rokov pôsobí v slovenskej literatúre prozaik JÁN JOHANIDES, respektíve toľko rokov uplynulo od vydania jeho debutu. Pôsobí nie je to pravé sloveso, patrí sem skôr dynamickejšia veta, že spôsobuje očakávania, napätia, nepokoj, ťažkosti i potešenie čitateľom a kritikom, nikdy nie jednoduchý, vždy iný ako druhí, antičítankový, antibestsellerový, nevtierajúci sa dobovému vkusu či nevkusu.
Johanidesova prvotina Súkromie vyvolala nadšené prijatie u kritiky, ba ešte aj taká autorita ako Jozef Felix nešetrila slovami chvály, hoci tento kritik pripomenul určitú závislosť autora od existencialistov a poetiky takzvaného nového románu. Zároveň sa však ukázalo, že u Johanidesa nešlo len o čitateľské reakcie, ale aj o duchovnú príbuznosť s týmito francúzskymi umelecko-filozofickými smermi.
Ani jedna Johanidesova kniha – a napísal ich dovedna trinásť – nebola poplatná povinnému socrealizmu, hoci nevisela ani vo vzduchoprázdne: lebo to symptomatické súkromie v názve debutu nevyjadrovalo čosi privátne (ako opozitum davového, masového, spoločenského), ale usilovalo sa vystihnúť človeka, ktorý je „oblečený do vlastnej samoty“, ktorý nie je „ani celé plus, ani celé mínus“. Johanides teda nenarábal s hotovými schémami a témami, každú jeho prózu vyznačuje hľadanie súčasníka, dokonca aj tam, kde čerpá z histórie (román Marek koniar a uhorský pápež, 1983). K súčasnosti sa vyjadroval tiež inak ako ostatní: napríklad román Nepriznané vrany (1978) by sa dal chápať ako ekologická kritika, ktorá tu síce presvitá, no Johanidesovo rozprávačské pásmo má ďaleko od monotematickosti, lebo sa rozprestiera do oblastí všeobecnejších než je iba tento problém.
Po roku 1989 zobrazil autor komunistickú realitu priamejšie, v románe Trestajúci zločin (1995) narába dokonca so skutočnými reáliami a jeho najnovší román Nepriestrelná žena (2002) sa rovnako opiera o známe fakty okolo politických procesov v päťdesiatych rokoch. Johanides však nie je kronikár, ale suverénny tvorca, ktorý pracuje nie na základe lineárne priraďovacieho, ale asociatívneho princípu. A tak sa v jeho prózach zvíjajú do často komplikovane rozmotateľných klbiek všelijaké motívy, deje a príbehy. Johanides je silnejší v architektúre detailu než celku a v tejto súvislosti nech mi je dovolené zopakovať to, čo som o ňom napísal dávnejšie: že pri stavbe diela používa nerovnorodý materiál, balvany vedľa kamienkov, tehly vedľa úlomkov, mramor vedľa štrku.
