FOTO – ARCHÍV
Tri dni čakali v stajni kolínskeho manažéra Toniho Pottersa na nástup Andrzeja Tylického do práce. Bývalý trojnásobný nemecký šampión však nechodil. V sobotu 27. apríla sa teda šéf už nahneval a poslal po neho do bytu ležiaceho neďaleko od kolínskeho hipodrómu dvoch pracovníkov s odkazom, aby ho okamžite priviedli do zamestnania. Vrátili sa však sami a so šokujúcou správou. Rodáka z poľského mestečka Wladislawow (narodil sa 5. januára 1957) našli mŕtveho ležať v posteli. Obhliadajúci lekár potom konštatoval, že smrť musela nastať dva dni predtým. Súdna pitva ukázala, že išlo o samovraždu.
Andrzej Tylicki bol už ako učeň mimoriadne talentovaným jazdcom. Ako 15-ročný praktikant u trénera Zenona Lipowicza na varšavskom hipodróme Sluźiewec pútal len 140 cm vysoký a 38 kg vážiaci tínedžer pozornosť turfmanov. Žiaľ, pre hlasné chvály na západný – osobitne anglický, francúzsky a nemecký turf – sa dostal do nemilosti „súdruhov majstrov výcviku a učiteľov“ a nedostával toľko príležitostí na jazdenie, ako by si želal.
Za jeden z míľnikov na predlhej ceste na jazdecké výslnie neskôr označil zlanárenie Lukaszom Abgarowiczom. Po sezóne 1975 sa dočkal dekorovania za šampióna žiakov, keď uspel pätnásťkrát. Nasledujúce dva roky sa niesli v znamení spolupráce so známym trénerom Jerzym Jednaszewským, ktorý práve končil s aktívnym jazdením a poskytoval Andrzejovi čoraz viac príležitostí na zviditeľnenie. Už v roku 1978 sa stal poľským jazdeckým šampiónom, ale aj víťazom Poľského derby s kobylou Kosmogoniou. Veľmi úspešne dopadla aj jeho premiéra na scéne vtedy mimoriadne prestížneho medzinárodného mítingu socialistických krajín, keď pred domácim publikom vyhral Cenu Budapešti s Pawientom, Cenu Prahy s Vanessou a Cenu Ulanbátaru s Orskom.
Až po komplikovanom vybavovaní sa Andrzejovi, ktorý už mal na konte 172 víťazstiev, podarilo v roku 1979 oficiálne odísť za prácou do Viedne, kde nastúpil u krajana Alexandra Falewicza a získal ako freudenauský nováčik 27 prvenstiev. V meste valčíkov zostal aj nasledujúci rok, čo mu umožnilo vybojovať po poľskom aj rakúsky titul. Väčšinu z 39 úspechov získal zásluhou chovancov Emmericha Schweigerta. Vzápätí prišla ponuka z Nemecka od Wilfrieda Schütza pôsobiaceho v Iffezheime pri Baden-Badene a šťastena ani tam Poliaka neopustila. Vďaka dobrým výkonom a úspechom si ho čoskoro všimol šéf Žrebčína Schlenderhan Ewald Meyer, ktorý prelanáril Tylického do kolínskej centrály Asterblüte kultového trénera Heinza Jentzscha.
Právo prvej voľby mal vtedy v tejto stajni maďarský emigrant Georg Bocskai, ktorý sa v roku 1982 pred prestížnou Cenou Európy rozhodol nesprávne v prospech neskoršieho napajedlianskeho a albertovského plemenníka Sharp Enda. Z víťazstva sa tešil Andrzej Tylicki vďaka Ataxerxesovi. O tri roky neskôr za rovnakých okolností mu tréner „prihral“ na Nemecké derby ryšiaka Acatenanga a ukoristil s ním „modrú stuhu“, čo sa mu podarilo ešte raz v roku 1993 na chrbte Landa, na dôvažok v doteraz platnom rekorde derby 2:26,8 min.
Tylicki vyhral nemecký šampionát jazdcov trikrát (1986/90 víťazstiev, 1990/93 a 1991/120) a 17. apríla 1991 vstúpil v Mülheime do prominentného „Klubu 1000“ (ako druhý najmladší člen v histórii).
Počas sezóny 1994 musel prepustiť svoje výsadné postavenie dravému lovcovi rekordov Petrovi Schiergenovi a čoskoro ohlásil prestup do Krefeldu k Mariovi Hoferovi. Jeho štvornohého zverenca White wina viedol v júli 1996 na starohájskom hipodróme na 4. slovenskom derby a víťazne sa na ňom doviezol do cieľa, takže z Bratislavy odchádzal s „modrou stuhou“.
Andrzej Tylicki ukončil kariéru jazdca v roku 1999. Na krátky čas odišiel s manželkou Irenou a dvomi deťmi žiť do Írska, ale po rozvode sa sám vrátil do Nemecka. Pre problémy s hmotnosťou už dostihy nejazdil, do sedla si sadal len ako príležitostný pracovný jazdec.
JURAJ GRESSNER
