FOTO – ARCHÍV
Môžu vás rozosmiať aj dojať. Prekvapiť dobrým nápadom, iné si ani nevšimnete. Na niektorých sú postavičky z detských seriálov, na iných obnažené dámy. Diktátori aj kráľovné. Reprodukujú umelecké diela aj gýče. Krásne mestá aj mestá, ktoré sa krásnymi snažia len byť. To všetko a všeličo iné môže byť na pohľadnici. A na ich druhej strane zväčša jednoduchý pozdrav. Kým sa však v 19. storočí pohľadnice presadili, jednoduché to nemali. Odvtedy, čo americký poštový úrad uznal oficiálne používanie pohľadníc, prešlo len 105 rokov.
Európa v roku 1898 mala oproti Američanom náskok a pohľadnice ľudia hojne využívali ako jednoduchý dorozumievací prostriedok. Oznamovali si správy, čo si nevyžadovali utajovanie. Pohľadnice vtedy už putovali aj v poštových dostavníkoch na území dnešného Slovenska, zdokumentované sú pozdravy s tatranským motívom.
Práve obdobie na prelome storočí prialo pohľadniciam najviac, boli módne a ľudia sa tešili, že ich môžu posielať. Tlačiari a vydavatelia sa predháňali ako zákazníkov zaujať. Už v roku 1896 údajne svetom prešlo 2 miliardy 306 miliónov pohľadníc.
V tomto období sa objavili aj prví zberatelia, dodnes ich je veľa na celom svete. Viac než pohľadnice sa vraj zbierajú len známky, mince a kartičky amerických bejzbalistov.
Prvé zjazdy zberateľov pohľadníc boli v Norimbergu (1899) a Prahe i Budapešti (1900). Skutočná zberateľská horúčka prepukla najmä medzi ženami. Muži si z nich uťahovali a našiel sa aj ktosi čertovsky vtipný, keď vydal pohľadnicu s textom „Dočerta s pohľadnicami.“
Kde sa objavila vôbec prvá pohľadnica? Ťažko povedať. Odborníci na pohľadnice i historici prichádzajú s viacerými tipmi a dnes sa prvenstvo udeľuje ťažko. Isté je, že ich predchodcami boli korešpondenčné lístky. Zaviedli ich najprv v Rakúsko-Uhorsku v roku 1869 a ľud rýchlo pochopil, že je to veľmi praktická a lacná pomôcka. Hneď prvý rok ich predali na poštách takmer tri milióny, boli ofrankované s vytlačenou dvojgrajciarovou známkou. Túto štátnu ceninu rýchlo zaviedli aj v ostatných rozvinutejších európskych štátoch v Nemecku, Švajčiarsku a vo Veľkej Británii.
A prečo bolo zavedenie korešpondenčných lístkov, ktoré otvorili cestu pohľadniciam, takým problémom? Už v roku 1865 sa na nemecko-rakúskej poštovej konferencii objavil návrh na zavedenie otvorených poštových lístkov s vytlačenou známkou a miestom pre adresu. Zamietli ho. Strohé zákony takúto korešpondenciu nepripúšťali, pretože by porušovala ústavu a zákon o listovom tajomstve. Na romantické korešpondenčné nápady ale doba už čoskoro dozrela.
V roku 1870 posielal svokrovcom korešpondenčný lístok tlačiar a kníhkupec August Schwartz z Oldenburgu. Aby svoju zásielku vylepšil, vytlačil na adresnú stranu oproti poštovej známke delostrelca s kanónom. Tento počin väčšina považuje za zrod pohľadnice, aj keď už predtým sa objavili zaujímavé pokusy.
Roku 1861 si J. Carlton a H. L. Lipman z Filadelfie v USA patentovali poštovú kartu. Na prednej strane boli vybodkované tri linky na adresu, prázdny rámec na nalepenie známky a vytlačený text o autorskom práve a registrovaní patentu.
Obrázky a súkromné dotlačovanie obrázkov, reklám a symbolov na korešpondenčné lístky boli v Európe stále populárnejšie a od roku 1885 bolo v Rakúsko-Uhorsku povolené tlačenie súkromných lístkov. Jedinou podmienkou bolo, že museli mať vytlačený názov „Correspondenzkarte“, v Uhorsku „Levelezö lap“.
Cesta k pohľadniciam bola voľná. Spočiatku sa na nich objavovali firemné reklamy, neskôr pribudli pohľady na krajinu a mestá - odtiaľ názov pohľadnica. Od fádnych čiernobielych sa prepracovali k viacfarebnosti.
Dnes sú cennými dokumentmi aj pre historikov. Verne zachytávajú atmosféru každého obdobia - až milú nehybnosť a usadenosť Rakúska-Uhorska, radosť z existencie československého štátu, surovú strohosť slovenského štátu, bezduchú propagandu a panelákovú architektúru z čias budovania socializmu.
Zaujímavým artefaktmi s výpovednou hodnotou sa možno raz stanú aj posledné módne výkriky - elektronické pohľadnice. S rozvojom internetu ľudia klasické papierové pohľadnice posielajú stále menej. Kto sa ale nepoteší, keď ju dostane?
Zajtra - Miki Volek
