Fíni sa cítia omnoho európskejší než predtým a minulosťou je, zdá sa, aj kríza ich národnej identity, ktorá bola taká nápadná po páde komunizmu. Fínsko bolo v časoch studenej vojny zvyknuté robiť akýsi most medzi Východom a Západom.
O fínskej náklonnosti myšlienke spoločnej Európy sa vedelo už pri vstupných rokovaniach s úniou. Aj preto potom trojicu severských referend usporiadali tak, aby ako prvé svoje členstvo schválili najnadšenejší Fíni. Po nich hlasovali o poznanie viac váhajúci Švédi a nakoniec sa rozhodovali aj voči Európe negatívni Nóri.
Kým Švédsko a najmä Nórsko, ktoré vstup nakoniec zamietlo, videli v Európskej únii predovšetkým hrozbu, Fíni ju vnímali skôr ako nádejné východisko.
Pre bežného občana sa prínos spoločného trhu a otvorených hraníc najskôr prejavil na cenách potravín. Za prvý rok členstva klesli ich ceny vo Fínsku o viac než 10 percent, pričom niektoré druhy, ako napríklad vajíčka, sa v tom čase predávali dokonca o viac než 40 percent lacnejšie než predtým. Mäso zlacnelo približne o pätinu.
Postupne sa začala spamätávať aj ekonomika, predtým hlboko postihnutá rozpadom obchodu s bývalým Sovietskym zväzom. Nezamestnanosť poklesla z viac než 18 percent v poslednom „predeurópskom“ roku 1994 takmer na polovicu v roku 1999, čo prispelo i k tomu, že sa Fínsko mohlo bez výrazného odporu svojich obyvateľov pripojiť k projektu spoločnej európskej meny prakticky už od jeho začiatku.
Všetky predchádzajúce ťažkosti tým pochopiteľne zažehnané nie sú - kritici napríklad poukazujú na skutočnosť, že fínske hospodárstvo v značnej miere stojí a padá s výsledkami najväčšieho svetového výrobcu mobilných telefónov, koncernu Nokia - ale Brusel vo Fínsku nevinia ako pôvodcu všetkých ťažkostí.
Medzi terajšími členmi únie Fínsko momentálne vyčnieva prinajmenšom v dvoch zaujímavých ohľadoch. Kým inde sa uvažuje o tom, ako zlikvidovať jadrové elektrárne a zaistiť „čistejšie a bezpečnejšie“ zdroje energie, Fíni ku svojim doterajším štyrom jadrovým reaktorom v budúcich rokoch, dokonca so súhlasom väčšiny obyvateľov, pridajú i blok piaty.
A potom, žiadna iná krajina v Európe a dokonca ani vo svete nie je momentálne „krajinou žien“ v takej miere ako práve Fínsko. Ako by predchádzajúce rekordy poslankýň v parlamentných laviciach nestačili, má dnes Fínsko ženy na čele štátu i vlády.
Viac než kritizovať, by sa Fíni chceli pred jednotnou Európou hlavne ukázať. A práve týmto postojom sa tak výrazne líšia od svojich ostatných severských susedov.
PRE SME - TOMÁŠ SNIEGOŇ, Malmö
