Tridsaťjedenročný Claude M‘Barali alias MC Solaar je vyhláseným citlivým rebelom slov a otcom francúzskeho hip-hopu.

Koncom júla mu vyšiel nový album, ktorý predstavoval okrem iných miest aj v Mníchove. Na tlačovke sa rozhovoril najmä o sklesnutej nálade rapovej scény, o svojom sofistikovanom buričstve, výhodách slávy a o tom, že sa mal stať futbalovou hviezdou.

Poetickou rapovou lyrikou a otvorenými slovami o stave francúzskej spoločnosti sa z vás stala najväčšia francúzska rapová hviezda. Posledné dva roky ste si dali pauzu a písali ste knihu. Čo sa zmenilo za desať rokov vašej kariéry?

„Vôbec nič. Hudba nič nezmenila. Už nemôžem hovoriť to, o čom som hovoril vo svojich pesničkách pred desiatimi rokmi. Táto spoločnosť rýchlo zabúda a už som z toho unavený. Predovšetkým vtedy, keď mi vyčítajú, že neviem, o čom spievam.“

Čo konkrétne vám vyčítajú?

„Hovoria, že som sa vzdialil od reality. Hlúposť! Čím máte väčší úspech, tým je viac aj kritikov. Keď som na začiatku vystupoval v pivničných kluboch, nikdy mi nikto nič také nehovoril, naopak. Mojou najsilnejšou zbraňou sú moje slová.“

Rozmýšľate o niektorých veciach inak než na začiatku?

„Samozrejme. Keď som predtým písal pesničky, vždy som myslel na to, čo bolo pre mňa dôležité: byť a zostať slobodný. Dnes som slobodný a môžem si robiť, čo chcem.“

Je sloboda taká dôležitá?

„Sloboda je predsa len dôležitá pre rebelov, nie pre kancelárske myši. Tie nevedia, čo znamená sloboda.“

Cítite sa Jamesom Deanom hip-hopu? Ste burič?

„Áno. Som burič a taký, čo sa zasadzuje za menšiny. Ale prejemnelý. Nejdem na ulicu a nevykrikujem Smrť polišom! Robím to inak.“

Ako?

„Skrytejšie, sofistikovanejšie.“

Hovorí sa, že ste otcom francúzskeho hip-hopu. Je to tak?

„Áno, to som. Som guru. Ukázal som ľuďom, čo sa dá robiť so slovami. Cítim sa dnes ako lokomotíva celého hnutia, ktoré spalo, keď sme začínali.“

Nie je to v hip-hope podobné ako na francúzskej tanečnej scéne? Aj tam sa navzájom ničia kapely, hoci sa predtým kamarátili.

„Je to tak. Kým je počet kapiel naozaj prehľadný, navzájom sa poklepkávajú po pleci. Ale tí, čo dorastajú, strpčujú život iným. Už ide len o predaj nosičov a imidž. To zabije každé priateľstvo.“

Spolupracovali ste s Missy Elliottovou. Aké to bolo?

„Missyine slová majú váhu. Je to jediná žena, ktorá má v hip-hope čo povedať. Povedala mi, že musí byť tvrdá, lebo inak ju nebudú chcieť. Žena to má v tomto biznise ešte ťažšie.“

Máte pre hudbu alternatívu?

„Tou alternatívou bol takmer futbal. Hral som ho do pätnástich rokov. Bol som číslom desať, režisérom hry. Dokonca som bol v parížskom výbere.“

Prečo ste prestali?

„Mama mi to zakázala. Kašľal som na školu a ona chcela, aby som mal maturitu. A tak som s futbalom skončil. Môj brat má tridsaťpäť rokov a stále hrá. Vedel si to presadiť. Je to na porazenie, možno by som dnes hral v reprezentácii.“

Čo je na úspechu najlepšie?

„Sťahujem sa čoraz viac do centra. Najprv som býval pri Paríži, na juhu vo Villeneuve St. George, potom na západe. Neskôr už v meste, neďaleko námestia Clichy. A teraz si môžem dovoliť byt pri Champs-Elysées. Pred desiatimi rokmi som dráždil snobov z ôsmeho obvodu. Dnes si musím dať pozor, aby som sa jedným z takých snobov nestal.“

EDWIN GRASSMEIER

(Autor je prekladateľ, redaktor agentúry DPA)