FOTO - ČTK
J. A. PITÍNSKÝ je jedna zo štyroch či piatich top osobností súčasnej českej réžie. Režíroval už uvravených intelektuálov ako Bernhard či Handke i rozmarné mladé autorky ako Oľa Muchinová, poetické texty, činohru i operu. Scény jeho produkcií sú sa pohybujú od totálnej vyprázdnenosti ako sme zažívali pri Bernhardovom Divadelníkovi až po súzvuk farieb a tvarov v Sestre úzkosti či v Táni, Táni. Meniť žánre, štýly i divadlo chce určite odvahu, hoci neopakovateľný „Píťo“ o sebe tvrdí, že bol vždy „bojácný“. S hercami pri skúškach prežíva každú repliku, veľmi často ich chváli. Marišu už inscenoval v roku 1999 v pražskom Národnom, dnes si k mrštíkovskej káve prisadol v Nitre.
Máte rád ‚horké kafe‘?
„Keď sa ma na budúce spýtate, či mám rád vlažný čaj – rád vám odpoviem: Áno, mám rád vlažný čaj.“
Na zozname vašich réžii je veľa nových textov, sám ste aj dramatický autor. Prečo ste si pre spoluprácu s Divadlom Andreja Bagara vybrali text, ktorý je v Čechách, ale i u nás tou najklasickejšou klasikou?
„Tento text mám rád, a preto ho aj inscenujem.“
Aké je to vracať sa viackrát k réžii nejakého textu?
„Robiť jeden text dvakrát už nikdy nebudem. Je to z mnohých dôvodov zložité a nevďačné. Iba vás to navádza k tomu, hľadiac v nekonečno údelu, robiť ho podľa čínskych noriem – v podstate celý život.“
Čo vás láka na príbehu nešťastného manželstva a ešte nešťastnejšej lásky?
„Mne sa páči spôsob, akým je tento príbeh zapísaný. Spôsob nervózny, akoby neúplný a vyplašený, a tým aj originálny.“
Marišu mali v obľube aj amatérski divadelníci, aký máte vzťah k vlastným amatérskym začiatkom?
„No, dobrý. Musím povedať, že dobrý!“
Máte nejakú definíciu profesionality a amatérskosti v divadle? V čom je výhoda a v čom nevýhoda, ak divadelný tvorca neprejde mlynčekom špecializovaného divadelného školstva?
„Ako zložitá je táto otázka! Bojím sa na ňu odpovedať zodpovedne aj nezodpovedne. Sám som tým mlynčekom neprešiel, mňa zomleli úplne iné veci.“
Pracovali ste s Martinom Hubom, Emíliou Vášáryovou, teraz sú to už po druhý raz Nitrania. Čo vás láka na to vracať sa k slovenským hercom?
„No, Nitrania! Od Adelky Gáborovej, Ivana Vojteka, Jana Kožucha cez Pavlíkovú, Dolnú, Večerovú, Bartoňa až ku Kristíne Turjanovej, oravskému šuhajkovi a Ňusimu a iným a iným.“
Ste v pozícii, že si môžete nasledujúce produkcie, spolupracujúce divadlá vyberať. Na základe akých kritérií sa najradšej rozhodujete?
„Divadlo si vyberať nemôžem. Mne je vždy cťou, že mi bola spolupráca ponúknutá. Miesto si vyberám najradšej podľa riek; v Uherskom Hradišti aj podľa lodičiek, ktoré sú vyzdobené krehkými maľbami tamojších majstrov z lodeníc.“
Ako sa s odstupom času dívate na to, že vaša spolupráca so Slovenským národným divadlo zostala nateraz bez tvorivej satisfakcie, keďže premiéra bola posunutá na budúcu sezónu?
„Keďže život je nevyspytateľný a divadlo ešte nevyspytateľnejšie, prečo by sa takéto veci nemohli stať, pravda?“
