s podpredsedom Jogovej spoločnosti MILANOM POLÁŠKOM o tom, čo je to joga a ako by sme ju mohli využiť.

Čo si myslíte o tvrdení, že joga je na Slovensku nežiaducim, cudzím prvkom?

„Reči okolo jogy sú nekorektné. Spôsobila to aj skupina ľudí okolo Swamího Mahešvarananda. Ale prvky jogy sa u nás používajú už desiatky rokov – v rehabilitácii, v liečebniach, v telovýchove. Napríklad Švéd Anderson, autor metodiky strečingu, vychádzal z jogy. Autogénny tréning tiež vznikol z jogových relaxácií. Z jogy si môžeme vybrať mnoho pozitívnych prvkov a pritom nás nič nenúti k tomu, aby sme vyznávali hinduizmus.“

Odkedy sa používajú prvky jogy v rehabilitácii?

„V roku 1985 bola joga prijatá do Československého zväzu telesnej výchovy, potom vznikla komisia pre využitie jogy v rehabilitácii. Lekári sa snažili vniesť prvky jogy do liečebných procedúr, lebo v joge sa oveľa jemnejšie narába s organizmom, viac sa pracuje s dychom a človek si viac uvedomuje, čo robí a prečo, ako je zvykom v zvyčajnej rehabilitácii. Hlbšie vnímanie seba vedie k plnšiemu chápaniu a zdravšiemu prežívaniu života.“

Čo si myslíte o stanovisku slovenských cirkví, ktoré považujú jogu za cestu k likvidácii kresťanstva?

„K joge sa často vyjadrujú ľudia, ktorí s ňou nemajú žiadnu osobnú skúsenosť. Niečo si o nej iba prečítali a spájajú ju automaticky s hinduizmom alebo budhizmom. Ale joga sa sformovala skôr ako tieto náboženstvá, oni ju iba prevzali ako systém zdravého spôsobu života, sebavýchovy a sebapoznania. V joge je zásada čistoty tela aj myšlienok, vedie človeka k tomu, aby bol vyrovnaný a neubližoval druhým, aby bol pravdivý. Za roky, čo sa jogou zaoberám, som nepočul, žeby sa niekto kvôli joge stal hinduistom, videl som však viacerých, ktorým joga pomohla stať sa lepšími kresťanmi. Joga je neutrálna – je to metodika, ktorá uvoľňuje telo i ducha, pracuje s človekom integrálne.“

Prečo ste teda proti zavedeniu jogy podľa projektu R.A.S.T. do vyučovania?

„Dobrého cvičiteľa jogy nevyškolíte za tri týždne. Musí vedieť veľa o anatómii, fyziológii, psychológii. Taký človek na sebe musí dlho pracovať, aby vedel metodiku správne používať. Okrem toho učiteľky sú často nervózne, vyčerpané ženy – s mnohými som sa stretol na našich cvičeniach. Aby cvičenia viedli k dobrým výsledkom, musia žiaci zo svojho cvičiteľa cítiť pokoj a vyrovnanosť. Jogu nemôže učiť každý.

Jeden príklad z Indie: niektorí ľudia tam žijú v ášramoch (spoločenstvách) podľa pravidiel jogy. Zistilo sa, že deti z týchto komunít sú pokojnejšie, vnímavejšie a že dosahujú lepšie výsledky ako priemerný indický školák. Preto sa indické ministerstvo školstva rozhodlo, že zavedie jogu do všetkých škôl a nebolo to úspešné.“

Problém je teda v autoroch projektu?

„V skupine okolo Swamího Mahešvaranandu sa príliš veľký dôraz kladie na osobu vodcu. Ale Višnudévananda, Goyal, Gítananda a iní učitelia jogy, ktorých som poznal ja a ktorým dôverujem, svorne tvrdili, že joga nie je náboženstvo, nikdy ho do svojich vystúpení nevnášali a varovali nás pred učiteľmi, ktorí okolo seba zhromažďujú oddaných obdivovateľov.“

Predstavitelia cirkví tvrdia, že jogové cvičenia sú pre deti nebezpečné. Ako s nimi pracujete vy?

„Cvičíme s nimi pomocou rozprávok. Napríklad pri hre na hada si spevňujú chrbtové svaly a syčaním sa zlepšuje kvalita výdychu. Deťom však netreba tieto veci vysvetľovať, lebo ich nezaujíma, čo robí cvik s ich pľúcami alebo žlčníkom, ony sa hrajú. Nikdy sa s deťmi nerobia hlboké relaxácie, ani sa s nimi nefilozofuje. Ale ani dospelých príliš veľa filozofovania nebaví a hlboké relaxácie tiež nie sú vhodné pre všetkých – neurastenik by napríklad mohol v takomto stave ešte viac znervóznieť.“

Dobrý cvičiteľ vie, čo môže dieťa cvičiť a čo by mu uškodilo?

„Samozrejme. My sme všetci absolvovali školenia zdravotnej telesnej výchovy, chodili nám prednášať ortopédi, psychológovia aj internisti. Ani joga nerobí zázraky, ale môže pomôcť. Mal som napríklad žiačku Luciu, ktorá prišla cvičiť, lebo mala skoliózu a žiadne rehabilitácie jej nepomáhali. Chrbticu síce nebude mať nikdy úplne v poriadku, ale dnes už nemá bolesti a môže sa pohybovať tak, ako to predtým nedokázala. Veľmi dobré výsledky dosiahli aj ľudia s roztrúsenou sklerózou, Crohnovou chorobou alebo astmou.“

Aká je vaša predstava o správnom využití jogy u nás?

„Deti majú jogu rady, lebo je hravá a nie je to boj so súperom, ktorého musíte stoj čo stoj poraziť. Preto vyhovuje aj tým, ktoré na klasickom telocviku zaostávajú. Joga by sa rozhdne nemala natískať verejnosti takouto kampaňou. Skôr by to mali byť nepovinné krúžky na školách, aby ju mohli cvičiť tí, ktorí si ju slobodne vyberú. A deti by mali viesť len skúsení učitelia jogy s dlhoročnou praxou.“

MONA GÁLIKOVÁ