Nech sa finálová séria v Západnej konferencii skončí akokoľvek, pre Minnesotu Wild je bez ohľadu na to táto sezóna najlepšou v histórii klubu. Urobila vskutku významný záznam do análov NHL tým, že ako prvé a doposiaľ jediné mužstvo dvakrát v tej istej postsezóne otočila nepriaznivý priebeh série z 1:3 vo svoj prospech. S veľkou pravdepodobnosťou sa tento senzačný príbeh chýli ku koncu, lebo podľa výkonov vo finále, ktoré majú klesajúcu tendenciu, i podľa histórie otočiť sériu s Anaheimom z 0:3 by sa rovnalo zázraku. To sa doposiaľ podarilo iba dvakrát: v roku 1942 Torontu proti Detroitu a v roku 1975 New York Islanders proti Pittsburghu.
Historický zápis
Či sa zázrak bude konať, či nie, Minnesota Wild sa pod vedením Jacqua Lemaira v treťom roku svojej existencie vyškriabala na dohľad vrchola NHL. O to je postup Minnesoty príjemným prekvapením pre všetkých, nehovoriac o tom, do akej eufórie dostala svoje početné a vášnivé publikum nielen v Twin Cities (St. Paul/Minneapolis) a v štáte Minnesota, ale prakticky na celom americkom severozápade. Ak nerátame hokejový pravek, tak iba dvom klubom v modernej histórii NHL sa podarilo dostať v treťom roku existencie ďalej, t.j. do finále Stanleyho pohára: St. Louis Blues (1967) a Floride Panthers (1996). Tretí klub – Quebec Nordiques s bratmi Šťastnými – sa v treťom roku svojej existencie (1982) dostal tam, kam dnes Minnesota. Už z tohto pohľadu sa Wild podarilo dosiahnuť viac, než od nich ktokoľvek očakával.
Osobnosť trénera
Faktorov, ktoré sa podieľali na tomto vzostupe, je niekoľko. Po prvé – trénerská osobnosť Jacqua Lemaira. Začínajúci klub mohol ťažko nájsť rešpektovanejšiu a kvalifikovanejšiu osobu. Prišiel do Minnesoty ako mnohonásobný držiteľ Stanleyho pohára (osemkrát ako hráč v Montreal Canadiens a jedenkrát ako tréner v New Jersey Devils – 1995), aby tu spolu s ďalšou osobnosťou, generálnym manažérom Dougom Risebroughom (päťnásobný držiteľ Stanleyho pohára – štyrikrát ako hráč v Montreal Canadiens, jedenkrát ako asistent trénera Calgary Flames – 1989) vybudovali stabilnú a fungujúcu organizáciu. Krok za krokom idú za týmto cieľom (každoročný nárast bodov v základnej časti: 68 – 73 – 95) podporovaní širokou základňou fanúšikov, ktorých vitalita a lojalita nemá v NHL veľa konkurencie. Mužstvo bolo skladané viac-menej tradične, teda bez hviezd, z voľných hráčov a z nádejných špičkových mladíkov, ktorí mohli byť draftovaní podľa regulí z prvých pozícií. Inak povedané: z hráčov prvej a poslednej šance. To nebýva ľahká úloha, ale Lemairemu sa z tohto materiálu podarilo vyformovať relatívne životaschopný celok.
Vyrovnanosť brankárov
Druhým faktorom je nezvyčajne vyrovnané brankárske duo Roloson – Fernandez. Obaja dostávali od Lemaireho v sezóne či v play off šance takmer rovnakým dielom. To je na NHL dosť neobvyklé, pretože dobrý brankár je najhľadanejšou komoditou. Keď sa už taký nájde, princípom je urobiť z neho jasnú jednotku, čo má mať pre tím i pre neho samého psychologický význam. Lemaire tento princíp porušil a oplatilo sa. Ani jeden z brankárov neprišiel k Wild ako jednotka: Roloson vstúpil do NHL v roku 1996 a pred prestupom do Minnesoty odchytal niečo nad stovku zápasov (Calgary, Buffalo). Fernandez zaskakoval od roku 1994 v Dallase za Belfoura a mal na svojom konte iba tridsaťtri zápasov. Dnes sú obaja brankári v prvej desiatke gólmanov ligy v priemere chytených striel i v priemere inkasovaných gólov. Niečo také je naozaj neobvyklé.
Starší hráči na vrchole
Tretím vzostupovým faktorom je všeobecné herné zlepšenie, vystužené dobrou obrannou hrou a disciplínou. Aj keď sa v tejto sezóne a právom, skloňovali v súvislosti s hrou Wild hlavne mená útočníkov (Gáborík, Walz, Brunette, Ronning, Park), v porovnaní napríklad s vlaňajškom mali lepšiu základnú časť sezóny hlavne obrancovia: Kuba, Zjuzin, Mitchell, Bombardir a Schultz boli na tom štatisticky lepšie či rovnako ako vlani. Z kmeňových útočníkov sa zlepšili iba Dupuis, Žoltok a Walz. Svoj hráčsky vrchol bez ohľadu na štatistiky však dosiahli v tejto sezóne starší hráči ako Brunette, Ronning a Walz. Brunette dal Coloradu v siedmom zápase play off svoj životný gól, o akom sníva vari každý hokejista, čím zostane navždy v historických kronikách Wild. Ronning po vlaňajšom nevydarenom prestupe do Los Angeles Kings našiel znovu istotu a celú sezónu vzbudzoval rešpekt svojou rýchlosťou a herným prehľadom.
Ťahúňom je Gáborík
Štvrtým faktorom je Marián Gáborík. Hoci mu táto sezóna čo do produktivity nevyšla tak, ako vlaňajšia (65, resp. 67 bodov), hlavne v prvej polovici sezóny sa jeho výkony približovali k hranici hokejovej supertriedy. Dvadsaťjedenročný rodák z Trenčína je vo svojom veku v nepočetnej kategórii hráčov, od ktorých sa očakáva kľúčový individuálny vklad, rozhodujúci pri výsledkoch zápasov. Gáborík to v tejto sezóne viackrát už dokázal, hlavne v prvej časti play off proti Vancouveru. Je rýchly, energický i tvorivý a nepochybne časom dosiahne aj potrebnú hernú konzistentnosť. Určite nájde aj kľúč na osobku, s akou ho vo finále Západnej konferencie „obšťastňovali“ anaheimskí hráči Carney a R. Niedermayer.
Gáborík má tiež potenciu viesť skupinu nádejných mladých hráčov, ktorí sa v zostave Wild začali objavovať ako Schultz, Veilleux, Wanvig a Pierre-Marc Bouchard. Všetci môžu byť pre Minnesotu zárukou, že táto sezóna nebude trvať iba jedno leto.
IGOR OTČENÁŠ
(Autor je hokejový publicista)
