Slovenskými starými rodičmi malého Martina sú Marián Labuda a Božidara Turzonovová. Pri nich mu repliky idú najlepšie – s touto časťou rozhlasovej rodiny totiž hovorí po slovensky. Čeština mu vraj problémy nerobí, závisí od slovných zvratov. Že v „slovných zvratoch“ treba byť obratnými, však určite potvrdí nielen český a slovenský, ale každý rodič.
Na to, aby herci v rozhlasovom štúdiu sledovali svoje grimasy, vraj nie je čas. Práca je to špecifická, príjemná, no niekedy „o držku“. Jediným spôsobom, ako sa autenticky prejaviť, je hlas, ktorým herec vyjadruje všetko. Gesto alebo výraz tváre mu pomôže iba v zákulisí. „Hlas je vlastne taký zosilňovač,“ hovorí malý Tomáš, ktorý okrem práce s hlasom lavíruje v hre medzi češtinou a slovenčinou. Údajne mu to veľké problémy nerobí a autenticite jeho postavy to iba pridá. „Niekto tvrdí, že práca s hlasom je iba šesťdesiat percent roboty, ale napríklad z dabingu odchádzam vždy rovnako unavená ako z čohokoľvek iného,“ upozorňuje česká herečka Jana Šulcová. „Chce to absolútnu koncentráciu. Hlasovo prispôsobiť sa musíte aj v divadle, niekde má sála dvesto, inde 600 miest, a to je rozdiel. Výhodou je, že sa nemusíte líčiť,“ smeje sa.
Režisér Pavel Gejdoš ako jeden z mála divákov rozhlasových hier vníma celú akciu aj vizuálne. „Môžem skonštatovať – keď sú herci za mikrofónmi, je sa na čo pozerať,“ hovorí. „Mám takú kacírsku myšlienku – o nahrávke rozhlasovej hry by sa dala urobiť celkom dobrá televízna hra.“ (ea)
