rium. Dosahovalo dĺžku až tri a pol metra. Podobné a príbuzné druhy živočíchov žili v Európe, Ázii i v Severnej Amerike. Do nadčeľade nosorožcov patrili v tomto období zvieratá, ktoré možno boli najväčšími suchozemskými cicavcami, aké žili na Zemi. Boli to tzv. obrovské bezrohé nosorožce – Baluchitherium parvum a Indricotherium. Ten mal krk dlhý ako žirafa, v kohútiku meral šesť metrov a spásal listy stromov do výšky ôsmich metrov.
Čeľaď tzv. pravých nosorožcov vznikla v Severnej Amerike, ale osídlili aj Európu a Áziu. Najväčším tzv. pravým nosorožcom bol pravdepodobne Elasmotherium sibiricum. Zvierací kolos meral aj päť metrov a mal mohutný dvojmetrový roh. Obýval juhoruské stepi a sibírsku tundru, do ostatných častí Európy neprenikol. Mnohí paleontológovia ho považujú za konečný vývojový stupeň špecifickej vetvy stepných nosorožcov, ktorá vymrela v predposlednej dobe ľadovej približne pred 200 000 rokmi.
Najpôvodnejším nosorožcom zo súčasne žijúcich druhov je tzv. sumatranský, ktorý existuje od konca treťohôr. Jednotlivé druhy nosorožcov sa dokázali prispôsobovať klimatickým zmenám, keď sa začali striedať doby ľadové s medziľadovými. Obdobie rozmachu nastalo pred 720 000 až 25 000 rokmi. Predovšetkým v Európe sa vyskytoval srstnatý nosorožec, ktorý prežil až do poslednej doby ľadovej. Jeho podobu poznáme aj z malieb v paleolitických jaskyniach vo Francúzsku a v Dolných Věstoniciach na Morave sa našli hlavičky nosorožcov vymodelované z hliny. Ostatky nosorožcov sa našli aj na našom území, v riečisku Váhu pri Šali a posledné zvyšky srstnatých nosorožcov – zamrznuté zdochliny aj so srsťou – sa doteraz nachádzajú na Sibíri.
Autor: DRAHOSLAV HULÍNEK
