Prvý rovnomenný výber z Bukowského básní vyšiel v NSR v roku 1970 s pochvalným výrokom Henriho Millera na obálke, čo bola mystifikácia vydavateľov. Dnes sa Bukowski predáva aj bez podobných praktík a úspech bude mať určite aj toto druhé vydanie básnikovej poézie na Slovensku, ktoré vyšlo včera v Bratislave.
Charles Bukowski ako básnik začínal a ako básnik skončil. Pred svojou smrťou v roku 1994 písal už málo a výhradne básne. Veľkým básnikom bol, aj keď veľkosť si predstavuje každý inak. V tomto prípade je tu autenticita ako záruka: každý verš prežil. Kritici, vydavatelia a obchodníci s knihami tomu občas nerozumeli a nechápali to ani iní básnici. Lawrence Ferlinghetti sa mýlil, keď vyhlásil, že Bukowského básne sú vlastne len jeho poviedky, príbehy vo veršoch a skrátené. To je však omyl. Tak ako je zbytočné uvažovať, či bol lepším básnikom alebo poviedkarom.
Bukowski obidve formy ovládal. V jeho diele nájdeme majstrovské poviedky i básne. Pomimo množstva odpadu, ktorý nemusí byť nutne nezaujímavý. A to, že sa ako básnik i poviedkar tak často opakoval, nie je argumentom proti veľkosti. Je to najčastejší pracovný postup, spôsob, ako nájsť novú formu. Opakovanie je legitímne a je znakom takmer každej geniality. Ak si prezeráme plátna Renoira či Picassa, máme dojem neustáleho opakovania. Ale v tom „to“ práve je - robiť celý život (zdanlivo) to isté. Radikálne premeny snáď ani neexistujú a ani geniálny tvorca nemôže prekročiť svoj tieň. Kritika je však oprávnená a v prípade Bukowského by som teda použil termín veľký spisovateľ - 180 cm výšky a výzor boxera napokon ani iné adjektívum nepripúšťa.
Poézia Bukowského je veľmi subjektívna, osobná. Autobiografická, hovorí sa o nej, ale je v nej priestor na štylizáciu a fantáziu. Je egoistická a priamo maniakálna, čo u detských ošetrovateliek určite nie sú prednosti, ale u básnikov áno. Obsah veršov pripadá antisociálny a tiež toto zdanie je správne: spoločnosť, v ktorej žil, si básnikov nevážila a na prvé miesto kládla úspech. A tak básnik Bukowski berie útokom všetky posvätné ikony Ameriky: úspech, krása a mladosť. Všetko tu musí byť doživotné a nemenné. Je naozaj veľkým šťastím, že okrem básnikov existuje cynizmus reality, ktorá túto posvätnú „veteš“ strháva, demaskuje a každú idiociu usvedčuje tým, že ju proste opakuje. Bukowski je bytostne nekonformný na rozdiel od nonkonformizmu moderného a zbohatlíckeho. Keď skupina U2 (spevák Bono bol fanúšikom básnika) zložila pieseň Dirty World, inšpirovanú zbierkou Dni miznú ako divoké kone za obzorom hôr, a pozvala Bukowského na predstavenie, vyhlásil: „Niečo také ľudia potrebujú - niečo proti establishmentu, niečo proti rodičom, niečo proti niečomu. Lenže úspešná milionárska kapela ako oni, nech si hovoria, čo chcú, patrí k establishmentu.“
A podobne zásadne reagoval, keď mal pózovať so speváčkou Madonnou pre jej knihu Sex: „Tá hviezda sa správa, akoby sex vynašla.“ Taký je aj Bukowski týchto básní - drsný, ale priamy, pravdivý. Lebo básnictvo nespočíva v počítaní slabík, ale v schopnosti pomenovať prehry a straty.
Autor: JIŘÍ OLIČ (Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)
