Sám si daroval ešte jednu možnosť. Pred poslednými voľbami neváhal a to, čo sa mu nepodarilo v skutočnosti, urobil virtuálne. Pod Kriváň dal položiť švajčiarsku krajinu. Ani tento trik mu nevyšiel.

Jediné, čo vyšlo, bolo to, čo nesľuboval. Podobne ako Švajčiarsko aj Slovensko zostalo stáť bokom. Nie sme v NATO ani v Európskej únii. Rozdiel je však v tom, že Švajčiari sa rozhodli sami. Nás sa nikto nepýta. Mať tak švajčiarske problémy.

Imidž

Keď sa povie Švajčiarsko, väčšina ľudí si okamžite vybaví banky, čokoládu, syry, hodinky, nožíky. A ešte Alpy a určite serióznych, a tak trochu príliš vážnych ľudí. Švajčiarom sa takýto imidž nepáči.

Sú nespokojní: naši ľudia a krajina, to je aj o inom.

Ako príklad uvádzajú najdôslednejšie prepracovaný model demokracie, ktorý potvrdzuje referendum. Jedinečnú symbiózu, v akej žijú štyri rozličné jazykové skupiny: Nemci, Francúzi, Taliani a Rétorománi. Výbornú povesť Švajčiarska pri humanitárnych akciách, moderné umenie. A mladých, ktorí cestujú po svete viac ako ktokoľvek iný z Európy.

„Ako môže niekto povedať, že som nudná?“ pýta sa 22-ročná študentka environmentalistiky Saskia. Spoločne s desiatkami ďalších sedí uprostred Ženevy na zemi na námestí. V ruke drží pohár s pivom. Keď z reproduktorov začuje obľúbenú pesničku, vyskočí a zavlní sa v bokoch.

Každá iná krajina by bola asi so zabehaným švajčiarskym imidžom spokojná. Mnohí si povedia – aký imidž? Celkom stačí, že je to najbohatšia krajina sveta. Švajčiarom to nestačí. Je to iný svet.

Jedna Európa

Stredoeurópan nemusí všetko pochopiť. A to aj napriek tomu, že žijeme v jednej Európe.

„V súčasnosti už neexistuje stredná, východná či západná Európa. Európa je len jedna. I keď v našich hlavách múr cez kontinent naďalej zostáva,“ hovorí švajčiarsky prezident Moritz Leuenberger. Ako správna hlava krajiny, ktorá odmieta vstúpiť do EÚ, dodáva: „Európa nie je únia.“

Kým u nás jasne funguje, že do Európy sa dostaneme, až keď nás zoberú do EÚ, vo Švajčiarsku sa tomu systematicky bránia.

Odporcovia vstupu do únie sa boja, že by sa vytratila národná identita. Podľa prezidenta je v skutočnosti v pozadí egoizmus: ľudia sa boja, že klesnú na priemernú úroveň EÚ. Že sa im znížia platy a zvýšia dane.

„Už chápem, prečo sú spokojní sami so sebou. Im sa tak darí,“ hovorí český mladík Petr. Vlasy má ešte mokré. Celé popoludnie v Berne strávil v mestskom bazéne pri rieke Aare. „Tá plaváreň bola celkom zadarmo. U nás platíš za každú mláku.“

Švajčiari by vlastne mali byť spokojní, že si ich všetci spájajú s bankami, čokoládami či nožíkmi. V našich končinách by totiž mohli ľahko skončiť aj pri imidži rozmaznaného dieťaťa, ktoré má viac než všetci ostatní, a preto na nich pozerá zvrchu.

„Nechceme byť parazitmi Európy,“ odpovedá na otázku SME prezident. „Nechceme byť príkladom toho, kto stojí mimo. Chceme skôr ukázať, že sme angažovaní aj napriek tomu, že nie sme členom únie a ani OSN. Je to o solidarite.“

Solitér

Švajčiari svoju solidaritu s okolitým svetom skutočne dokazujú. Sú medzi prvými pri zemetraseniach v Turecku či Indii. Sú aktívni pri humanitárnej pomoci v Čečensku. V Ženeve sídli množstvo medzinárodných organizácií.

Pravdou je ale aj to, že sú príkladom solitéra. Už pohľad na mapu hovorí, že sú dierou v tele únie. A okrem toho stoja aj mimo OSN. O NATO sa tu nehovorí ani pošepky.

Ich pozícia má svoju filozofiu. Aj keď môže byť pre nás nepochopiteľná. Sú hrdí na svoju neutralitu. „Sme malá, šťastná krajina. Všetko okolo nás je zlé. Kým budeme neutrálni – odoláme,“ hovoria si podľa vládnych úradníkov bežní Švajčiari. Politici s nimi majú problém. Ľudia totiž neargumentujú racionálne. Odpor voči akémukoľvek zakotveniu v medzinárodných organizáciách je založený na emóciách a zabehaných schémach z minulosti.

Môžu sa však oprieť aj o dôvody, ktoré majú racionálne opodstatnenie. Švajčiarsko sa nemuselo zúčastniť ani jednej zo svetových vojen minulého storočia. Hospodárstvo tak neutrpelo také straty ako okolité krajiny a štartovalo o pár krokov pred ostatnými. Švajčiari ostatných nepotrebovali.

Proti sú referendá

Väčšina politikov by dnes už mimo stáť nechcela. Takmer absolútna zhoda panuje okolo vstupu do Organizácie spojených národov. V OSN je v súčasnosti 189 krajín sveta. Za dverami, v úlohe pozorovateľov, zostáva len Vatikán a Švajčiarsko.

Politici tvrdia, že švajčiarske „nie“ už nemá zmysel.

„Sedíme tam, platíme – nemôžeme však hlasovať,“ hovorí Erwin Hofer z ministerstva zahraničných vecí.

Už dnes platia do spoločnej kasy 40 miliónov švajčiarskych frankov. Ak by sa stali plnoprávnymi členmi, museli by doplatiť len 15 percent navyše.

„Argument, že by nás to veľa stálo, preto neobstojí,“ hovorí Hofer.

Do OSN nevstúpili preto, že po 2. svetovej vojne, keď organizácia v súčasnej podobe vznikala, „ich tam práve nevolali“. Zakladajúcimi členmi sa stali víťazi vojny. Švajčiari sa nikam hrnúť na silu nechceli. Teraz je však OSN podľa Hofera už skutočnou medzinárodnou organizáciou. Svetové problémy považuje Švajčiarsko aj za svoje. Ak ich chce riešiť, malo by byť v OSN.

Proti je však výsada, na ktorú sú Švajčiari takí hrdí: často využívané referendá.

O vstupe do organizácie hlasovali v roku 1986. Napriek tomu, že všetky politické strany boli za, proti sa postavilo až 75 percent ľudí. Proti boli aj kantóny. Situácia sa môže zopakovať aj teraz. V priebehu minulého roka zozbierali 125 000 podpisov. Švajčiarsko začiatkom budúceho roka čaká ďalšie referendum o OSN.

Parlament vstup podporí takmer určite. „Nanešťastie, parlament nehovorí vždy to isté ako ľudia,“ povzdychol si Hofer. Prieskumy ale naznačujú, že tentoraz by mohla byť za aj väčšina obyvateľov. Problém sa čaká v kantónoch. Slovo ľudu musia totiž potvrdiť aj všetky územné celky. A tam to vôbec nie je isté.

Referendum ako prejav zodpovednosti

Referendum však zďaleka nie je len nástrojom na potvrdenie štátotvorných otázok. Švajčiari hlasujú často a radi. Toto právo majú v ústave zapísané už od roku 1874. Zďaleka nie je mŕtve. V súčasnosti sa čaká na hlasovanie o 20 iniciatívach. Nie všetky chcú meniť ústavu, alebo rozhodovať o osude krajiny.

V minulosti sa napríklad celkom úspešne hlasovalo aj o návrhu znížiť dopravu na polovicu.

„Všetci sú radi, že môžu rozhodovať a že môžu brať na seba kus zodpovednosti. Sú spokojní, lebo nemôžu povedať, že za nich rozhodli zlí politici,“ hovorí profesor z univerzity vo Fribourgu. Sám stál za jednou neúspešnou iniciatívou.

Aktivistov stojí referendum, od zbierania podpisov až po kampaň, milión až dva švajčiarskych frankov. Vládu potom ďalší milión. Referendum ako dôkaz demokracie a zodpovednosti občana preto vôbec nie je lacný špás. Švajčiari by si ho ale zobrať nedali.

Mať tak ich problémy.

EÚ zatiaľ nehrozí

Referendum rozhodlo aj o tom, že Švajčiarsku v blízkej budúcnosti vstup do Európskej únie nehrozí. Hlasovalo sa v marci tohto roku. Otázkou bolo, či má Švajčiarsko okamžite začať rokovania o vstupe. Za bolo len niečo viac ako 20 percent.

Komplikovanosť situácie dokazuje aj rozdielne vnímanie výsledku. To, čo odporcovia eurointegrácie nazývajú jasným dôkazom, že „Švajčiari do EÚ definitívne nechcú,“ nazýva vláda potvrdením jej politiky: do únie nemôžeme ísť bezhlavo, ale pomaly a s rozvahou.

Švajčiarska vláda už v roku 1992 vyhlásila, že vstup do únie je jej dlhodobým cieľom. Vzápätí však ľudia v referende rozhodli, že odmietajú vstúpiť čo i len do európskeho ekonomického priestoru.

„Odvtedy je vstup do EÚ odložený v chladničke,“ hovorí Thomas Schwendimann z ministerstva zahraničných vecí.

Spolu v chladničke

K švajčiarskemu blahobytu máme stále ďaleko. Veľmi sme sa mu nepriblížili ani v poctivosti, presnosti a čistote, na ktoré sú takí hrdí.

Jediné, v čom sme ho dobehli, je náš vstup do Európy. Čakáme v spoločnej chladničke. To čakanie je však rozdielne. My máme pocit, že už dlho nevydržíme. Strašne by sme chceli von.

Švajčiari majú dosť času, a preto aj svoje vlastné problémy, ktoré sa nám zdajú malicherné.

MATÚŠ KOSTOLNÝ

Raj bohatých

Švajčiarsko je v skupine absolútne najbohatších krajín sveta. Podľa posledných údajov Svetovej banky je vo väčšine ukazovateľov v prvej trojke.

Švajčiari majú najvyšší hrubý príjem na obyvateľa. S 38 500 americkými dolármi sú pred Nórskom, Dánskom, Japonskom a Spojenými štátmi. Slovensko je na 77. mieste.

V prípade kúpnej sily na jedného obyvateľa sú na prvom mieste USA. Švajčiari sú hneď druhí. Kúpna sila meria množstvo tovarov, ktoré si obyvatelia môžu za určitú sumu peňazí kúpiť.

Švajčiarsko je pre bohatých rajom. Nielen pre krásnu prírodu, ale aj kvôli svetoznámym bankám a celkom výhodným daňovým poriadkom.

Aj preto žije vo Švajčiarsku mnoho celebrít. Bývalý tenista Boris Becker, britský hudobník Phil Collins, grécka dedička miliardára Onasissa Athina, švajčiarsku adresu si píše aj jazdec formuly 1 Michael Schumacher, ale aj šéf Microsoftu Bill Gates.