FOTO – ARCHÍV

Po umení Ilony Németh môže človek kráčať i šliapať. Ilona vás nechá prejsť napríklad po Dýchajúcej podlahe, ktorú tvorí obrovská nadúvajúca sa perina, pričom upriamuje pozornosť na váš dych. V inštalácii s názvom Brána vám umožňuje prejsť medzi dvoma zvlnenými stenami – jedna je z tŕstia, druhú prerážajú ostré čepele nožov, čo evokuje napätie medzi ostrým a jemným, agresivitou a láskou. Prechádzajúc pódiom v inštalácii Exhibition Room zas aktivujete senzory, z reproduktorov sa ozvú ovácie publika a vy môžete zažiť pocit úspechu.

V týchto dňoch reprezentuje Ilona Németh Slovensko na 49. medzinárodnom Bienále v Benátkach, kde spolu s Jiřím Surůvkom vystavuje v spoločnom Česko-Slovenskom pavilóne inštaláciu s názvom Pozvanie na návštevu.

Vyštudovali ste typografiu a knižné umenie na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Prečo ste išli študovať práve tam a ako si na študentské roky spomínate?

Po skončení gymnázia som chcela ísť študovať niekam, kde by bola otvorenejšia atmosféra ako u nás. Do úvahy pripadalo vtedy Poľsko a Maďarsko, zhodou okolností som sa napokon dostala do Budapešti. Škola mala veľmi dobrú úroveň a aj mesto splnilo moje očakávania, žilo bohatým kultúrnym životom. Počas piatich rokov som mala každý večer kam ísť – boli tam vynikajúce výstavy aj zo zahraničia, filmové festivaly, divadlo. Navyše som na internáte bývala s filozofmi a literátmi, s nimi sme sa zaoberali literatúrou 20. storočia.

Aký bol návrat domov?

Zamestnala som sa v jednom vydavateľstve, mala som malé dieťa, a tak som rok nič voľné nevytvorila. Už som si myslela, že ako umelkyňa som skončila, ale zrazu, ani neviem ako, som začala maľovať. Vôbec som nerátala s tým, že by to mohlo byť niekedy vystavené, lebo som maľovala presný opak toho, čo nás učili na škole.

Čo to bolo?

Veľké expresívne maľby o sexualite, pôrode. Robila som ich len pre seba, takže za dva roky som sa úplne oslobodila a uvoľnila.

Ako ste sa dostali k umeniu inštalácie?

V tom čase som dostala ponuku na spoločnú výstavu s Ivanom Csudaiom, Lacom Terenom a Simonou Bubánovou a po nej nasledovala prvá samostatná výstava v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. Namaľovala som vtedy asi sedemdesiat veľkých obrazov s motívom slamených balov a do expozície som zobrala aj skutočné baly. A potom ma viac ako moje obrazy fascinovala tá slama v galérii – vôňa, možnosť dotknúť sa jej. Odvtedy som už nemala viac záujem maľovať, už mám len nápady na inštalácie.

Momentálne vystavujete na medzinárodnom Bienále v Benátkach spolu s Jiřím Surůvkom. Čo vaša spoločná inštalácia predstavuje?

Vytvorila som inštaláciu z nábytku, ktorý je trochu zmenšenou a prostrediu prispôsobenou kópiou bytu mojej rodiny. Vo všetkých miestnostiach sú naše autentické predmety. Na vstup návštevníka reagujú senzory, ktoré sú spúšťačom zaznamenaných rozhovorov môjho manžela, našich dvoch synov a mňa, odohrávajúcich sa v jednotlivých miestnostiach bytu. V kuchyni počuť aj hrkotanie riadu, v obývačka návštevu, v detskej izbe hry detí. My tam síce nie sme prítomní, ale v tých predmetoch je zastúpený kus nášho života. Divák môže vstúpiť do nášho súkromia fyzicky, alebo sa môže prechádzať po pódiu vytvorenom z vrchnej časti nábytku a pozorovať naše obydlie zhora. Jiří Surůvka dopĺňa tento priestor svojimi obrazmi, zhotovenými technikou počítačovej airbrushe na syntetickom plátne, takže sú priehľadné, navzájom sa prekrývajú a rátajú aj s priestorom, ktorý je za nimi.

Čo ste chceli vyjadriť zverejnením vlastného súkromia?

Je to vlastne súkromie každého z nás. V dobe informácie vieme všeličo možné, ale ľudí zaujíma práve to, ako žijú ostatní – umelci, modelky, herci. Ale aj to, čo varí sused a čo robí v spálni. Chcela som reagovať aj na módny trend televízneho programu Big Brother, ktorý spočíva v spolunažívaní asi dvadsiatich ľudí v spoločnej domácnosti snímanej kamerami. Televízni diváci o to majú obrovský záujem, no podľa mňa je to pornografia. Vnímam to ako výsledok taktiky médií, ktoré permanentne prekračujú hranice medzi súkromným a verejným. Vnucujú nám, čo by sme mali jesť a ako by sme mali vyzerať. Ich obeťami sa stávajú menej sebavedomí ľudia, ktorí potom vytvárajú stádo rovnakých a stráca sa originalita.

Inštalácia však zahŕňa aj súkromie ostatných členov vašej rodiny. Ako s vami spolupracovali?

Rodine som vysvetlila svoj zámer a potom sme už všetci žili projektom.

Pri návšteve vašich inštalácií môže ostať divák v roli pozorovateľa, alebo byť aktívny. K čomu ho chcete priviesť?

Chcem, aby návštevník výstavy prešiel nejakým procesom. Nie je to agresívna výzva, môže ostať pozorovateľom, ale ak sa zúčastní, čakajú ho prekvapenia, dostane iné impulzy. Nechcem ho ohroziť, chcem len, aby porozmýšľal a stal sa súčasťou tej veci.

Jednu z vašich prác – veľkú červenú posteľ, ktorá vydáva zvuky, ste pomenovali Polyfunkčná žena. V diele Súkromná gynekologická ambulancia ste tri vyšetrovacie kreslá očalúnili zamatom, machom a zajačou kožušinou. Ironizujete mužský pohľad na rolu ženy v spoločnosti. Mnohí poukazujú na feministický aspekt vo vašej tvorbe. Je zámerný?

Necítim sa byť feministkou. Určite vnímam svet očami ženy – a je to iný uhol pohľadu ako u muža, ale myslím si, že svet umenia je aj o tom, že prezentuje rôzne pohľady na svet v rôznych žánroch. Problém nie je v pohlaví alebo národnosti ľudí, ale v ich povahe.

Vaše inštalácie pôsobia finančne veľmi nákladne. Ako na ne zháňate prostriedky?

Veľmi ťažko, čo považujem za nespravodlivé. Ak operný spevák dostane za vystúpenie honorár, prečo sa to netýka aj výtvarníka? Prečo sa to nevníma ako povolanie? V lepšom prípade galéria hradí náklady na dielo, ale to je skôr zvykom v zahraničí. Tam významnejšie galérie dávajú umelcom aspoň symbolický honorár. Výtvarník, ktorý netvorí komerčne, sa uživí veľmi ťažko. Napríklad aj v takom náročnom projekte, aký vystavujeme na Bienále v Benátkach, nás stále tlačili problémy financovania. Minimálne päťdesiat percent energie som vyčerpala na organizáciu projektu a na hľadanie sponzorov na štátnu reprezentáciu. Považujem to za absurdné. Dodnes nie sú zaplatené účty ani z českej strany.

Ako vnímajú vaše povolanie deti a manžel? Rozumejú tomu čo robíte?

Deti si zvykli na iný štýl môjho života. Menšie dieťa rozdiely ešte tak nevníma, ale starší syn, ktorý má teraz 15 rokov, sa zaujíma o moju prácu, začína o nej uvažovať a pýtať sa. Manžel pracuje v príbuznom odbore – je architekt. Sme spolu už dvadsaťdva rokov – od našich šestnástich, sme dobre zosúladení a pomáhame si vo všetkom.

Hlavným predmetom vášho skúmania je ľudská osobnosť v historických súvislostiach, vo vzťahu k spoločnosti aj k prírode. Máte víziu budúcnosti?

Ťažko to predvídať, lebo v dnešnom elektronickom svete geneticky manipulovaných potravín sa naše reakcie zrýchľujú, takže sa môže zmeniť aj naša podstata. Teraz čítam psychologickú knihu, ktorej autor tvrdí, že už samotné pozeranie televízora – vynímajúc obsah sledovaného programu – navodzuje zmenený stav vedomia. Prešiel však ešte krátky čas na to, aby sme mohli následky javov klasifikovať.

Aký máte vzťah k technike?

Treba ju využívať, ale v zdravom pomere. Predsa nepôjdem pešo do Benátok, keď mám auto. Ponúkané možnosti sa však treba naučiť dobre triediť a vyberať.

Venujete sa ešte knižnej ilustrácii?

Áno. Robím ilustrácie, mám k nim vzťah cez svoje deti. Venujem sa práci na knihách, ktoré sa mi páčia tak, že by som ich deťom mohla dať. Ilustrovala som napríklad päť učebníc slovenčiny pre maďarské deti. Snažila som sa tam včleniť veľa obrázkov a textu, aby boli pre deti pútavé.

Známy výtvarník Christian Boltanski raz povedal, že umelec je ako kazateľ – ambiciózny a zbytočný. Ako sa cítite v role umelkyne vy?

Je to o kreativite. Je to stav, v ktorom človek nemá na výber. Keď mám čo povedať, vystavujem. Keď nemám čo povedať, mlčím.

Ste príslušníčka maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku, Vnímate jej problémy? Ako sa vám tu žije?

V bežnom živote bežných ľudí nevidím problémy. Myslím si, že problémy sú vytvorené politikmi a médiami. Som síce Maďarka, ale Slovensko je moja vlasť a v zahraničí reprezentujem túto krajinu. To je pre mňa prirodzený stav, a nie umelecký alebo celoživotný program. Myslím si, že je obohacujúce poznať zblízka dve alebo aj viac kultúr. Teraz mám čerstvú skúsenosť z Luxemburska, kde je viacjazyčná kultúra – nemecká, francúzska, talianska a luxemburská – a funguje to tam veľmi dobre.

GALINA LIŠHÁKOVÁ