Začiatkom augusta zomrel slávny poľský sociológ, profesor Edmund Mokrzycki (1937), predstaviteľ prúdu tzv. humanistickej sociológie. Mokrzycki, ktorý bol vo svojom odbore medzinárodne uznávanou autoritou – viedol sociologické výskumy na univerzitách v Chicagu, New Yorku, Berkeley, Bruggách a vo Florencii – patril desaťročia k najbrilantnejším komentátorom poľskej reality. Vyznačoval sa kritickým a komplexným pohľadom na spoločenskú skutočnosť, preto bol neraz nepohodlným, no vždy erudovaným partnerom vo verejných diskusiách. Napísal a zostavil celý rad kníh, ktoré dnes patria k sociologickej klasike (Predpoklady humanistickej sociológie, Filozofia vedy a sociológia, Nová veľká transformácia?, Demokracia, občianska spoločnosť a pluralizmus, Nesentimentálna bilancia).
Jeho text Osvojovanie si kapitalizmu, načrtávajúci z nekonvenčného pohľadu problémy transformácie poľskej spoločnosti, vyšiel po autorovej smrti. Prinášame ho v skrátenej podobe.
Aké hlboké sú naše systémové zmeny? Hneď na začiatku treba povedať, že sú oveľa povrchnejšie, než by vyplývalo z nášho kolektívneho sebahodnotenia a názorov západných médií.
Médiá žijú vo svete stereotypov a v každej chvíli pod vplyvom „mediálnych“, dokonca veľmi triviálnych udalostí môžu svoje zapálenie pre „poľského tigra“ zmeniť na kritiku neodstrániteľného javu „polnische Wirtschaft“ atď. Odborné analýzy špecializovaných pracovísk sa týkajú vybraných aspektov poľského hospodárstva a neposkytujú východisko pre závery, pokiaľ ide o celok systémových zmien. Naše elity zas rozmýšľajú „marxisticky“ holisticky a konštruktivisticky – o výstavbe nového kapitalistického poriadku na troskách totalitného socializmu. Kráčajú pritom vychodenou cestičkou, využívajúc skúsenosti Západu. Žiaľ, to myslenie je ahistorické a prehnane optimistické, čo však neznamená, že je úplne mylné.
Po stopách tigrov
Je možné vybudovať kapitalizmus v iných podmienkach než v tých, v akých sa vytvoril v dôsledku dlhých, nezvyčajne zložitých, živelných historických procesov? Doterajšie pokusy o radikálnu trhovú modernizáciu reformami zhora prinášali rôzne výsledky – lepšie i horšie, vždy to záviselo od mnohých mimoekonomických faktorov. A tieto výsledky nikdy neboli jednoznačné.
Azda najčastejšie citovaným príkladom je oslňujúci úspech „štyroch ázijských tigrov“ – Honkongu, Taiwanu, Singapuru a Južnej Kórey. Ak má však tento príklad slúžiť ako argument – pokiaľ ide o poľskú transformáciu, a tak sa totiž všeobecne používa – treba mať na pamäti, že od týchto krajín sa líšime z hľadiska kultúry a pomeru spoločenských síl.
Po prvé, v spomínaných ázijských oblastiach ide o dominanciu filozofie, ktorá považuje spoločnosť za harmonický celok odzrkadľujúci prirodzený poriadok vecí. Táto filozofia diktuje bezpodmienečnú úctu voči jestvujúcemu spoločenskému poriadku, podriadenie vlastných záujmov celku a rešpekt voči autoritám. Jedným z dôsledkov tohto myslenia je vnímanie spoločenských nerovností ako čohosi prirodzeného a morálne pozitívneho.
Po druhé, ide o úlohu mocnejúcej štátnej byrokracie v ázijských krajinách. Tamojší byrokratický aparát, s možnosťami širokej kontroly nad hospodárstvom, mohol viesť aktívnu politiku rozvoja a realizovať strategické rozhodnutia týkajúce sa orientácie ekonomickej expanzie, a takisto uskutočňovať výber hospodárskych subjektov, ktoré túto politiku uvádzali do praxe. Faktorom uľahčujúcim tieto aktivity bol spoločenský súhlas – prvotne vyplýval zo slabosti robotníckej triedy a odborového hnutia, časom sa vytvorili efektívne mechanizmy spolupráce a riešenia spoločenských konfliktov. Poľsko je v tomto zmysle opakom „tigrov“.
Napriek tomu jestvujú podobnosti. „Ázijské tigre“ urýchlili svoj rozvoj v atmosfére studenej vojny a strachu pred dominovým efektom, pred hrozbou komunistických revolúcií podľa čínskeho vzoru. „Ázijské tigre“ sú jedným z mála pozitívnych príkladov podpory demokracie prostredníctvom podpory ekonomického rozvoja.
Poľsko realizuje tento model rozvoja od pádu komunizmu. To, čo sa dnes nazýva (nie celkom v súlade s historickou pravdou) „strednou Európou“, sa vytvorilo – ako súčasť postkomunistickej východnej Európy – okrem iného vďaka privilegovaným vzťahom tohto regiónu so Západom.
Tieto vzťahy rýchlo uviedli do pohybu samovoľný mechanizmus zmien. Ten by upevnil členstvo krajín strednej Európy v EÚ, skromná finančná pomoc únie má však zatiaľ najmä ráz podporných fondov. Predpoklad, že to prispeje k rozvoju postkomunistických krajín, nebol dôkladne zanalyzovaný, a skúsenosť východného Nemecka, ktoré získalo gigantické podporné fondy, vzbudzuje mnoho pochybností.
Od revolúcie k synkretizmu
Poľský experiment nám zrejme raz pomôže objasniť mnoho otázok spojených s myšlienkou systémových zmien. Dnes, v dvanástom roku reforiem, sa objavuje mnoho otáznikov – viac než na ich začiatku.
Predovšetkým treba skonštatovať, že šoková terapia nielenže priniesla ekonomický úspech, ale zachránila Poľsko pred podobným osudom, aký postihol Ukrajinu, Moldavsko, Rumunsko či Bulharsko. Na štartovacej čiare bolo naše hospodárstvo v stave takého úpadku, aký spomínané krajiny vtedy nepoznali. Zo spoločenského a politického hľadiska sme boli pripravení nastúpiť na cestu „socializmu s ľudskou tvárou“ – je jasné, že s iným názvom. Túto cestu ukazoval program Solidarity, podporovaný masami a zodpovedajúci vtedajšej konštelácii skupinových záujmov.
Za úspech šokovej terapie vďačia poľskí reformátori rýchlosti, v akej sa uskutočnila počas prechodného obdobia. Zásadný prelom v hospodárstve však nastúpil skôr, než začali fungovať demokratické mechanizmy, ktoré artikulovali skupinové záujmy.
Koncom roka 1990 sa už začal proces osvojovania si reforiem – teda takej reinterpretácie jej princípov, aby neviedli k zhoršovaniu situácie tých najsilnejších a zároveň najviac protestujúcich profesijných skupín. Logickým efektom bolo pribrzdenie a zmena rázu reforiem. Tie začali strácať svoj radikalizmus a cieľ.
Evidentným príkladom je reforma zdravotnej starostlivosti, ktorá kopíruje pomýlenú logiku hospodárskych reforiem z čias socializmu. Už v tom čase sa pokúšali zaviesť trhové mechanizmy do socialistického systému centrálneho rozdeľovania. Zdravotné pokladnice sú podobným revolučným vynálezom ako socialistické „kombináty“, dokonca produkujú podobné „vedúce kádre“, ktoré postupujú podľa podobných pravidiel inštitucionálnej racionality, a podobne interpretujú zásady sociálnej služby. Takto Poľsko nastupuje na cestu systémového synkretizmu, ktorý vzniká nie z kompromisu medzi rôznymi ideologickými návrhmi, ale zo živelných nátlakov na čoraz bezduchejšiu a skorumpovanejšiu politickú triedu.
Od politiky k technológii
V tomto kontexte treba pochopiť procesy, ktoré sa odvíjajú na našej politickej scéne. Posledné desaťročie prinieslo sploštenie poľskej politiky zredukovaním na technológiu získavania moci a maximálne využitie koristi na rozmnožovanie politického kapitálu. Tento kapitál vylepšuje v spolitizovanom hospodárstve individuálne a skupinové spoločenské postavenie, a prináša aj materiálny zisk. Prístup k moci sa stal v Poľsku ešte lepším nástrojom na obohacovanie než za komunistických čias.
Napriek tomu zostáva kľúč od demokratického Poľska v rukách spoločnosti. Žiaľ, naša spoločnosť dnes predstavuje výlučne reaktívnu silu – okrem obrovskej nespokojnosti nevie vygenerovať nijakú alternatívu pre súčasné konštelácie. Dôkazom je aj prekvapujúca, spontánna podpora Občianskej platformy, ktorú považuje väčšina nespokojnej spoločnosti za pozitívnu „antipolitiku“, hoci sa zrodila z napätia v prostredí liberálnych politikov, a nie je občianskym politickým hnutím, ktoré by prišlo zdola.
Nová chudoba
Kritici šokovej terapie predpovedali mohutný nárast spoločenskej diferenciácie a vznik gigantického okraja chudoby. Vcelku mali pravdu, najmä pokiaľ ide o to druhé. Z rôznych výskumov vyplýva, že okrem „klasickej“ chudoby máme do činenia aj s chudobou nového druhu – štrukturálnou, generovanou mohutnými zmenami hospodárskeho systému.
Nová chudoba sa tiahne naprieč spoločenskými štruktúrami – zasahuje ľudí rôzneho vzdelania, kvalifikácie a motivácie, neraz prosperujúcich, ktorí sa stávajú úplne bezradnými zoči-voči novým udalostiam. Množstvo príkladov poskytujú regióny, kde bol rozvoj spätý s potrebami extenzívneho plánovaného hospodárstva alebo s potrebami imperiálnej politiky ZSSR. Tam nastupuje rýchla degenerácia spoločenského tkaniva, chudoba obchádza aj pracovitých, schopných, podnikavých a predvídavých. A útek z týchto oblastí je ťažký najmä kvôli chronickému nedostatku bytov a nezamestnanosti v celej krajine.
Tu vidno efekt nedostatku zodpovednej transformačnej politiky, ktorá by podporovala procesy prispôsobovania aspoň tam, kde máme najcennejší „ľudský kapitál“. Najlepšiu sociálnu výpomoc získavajú najsilnejšie, najlepšie organizované a najbojovnejšie spoločenské skupiny.
K spoločenskej marginalizácii dochádza v Poľsku inak než na Západe a má oveľa deštruktívnejší ráz. V západných krajinách máme do činenia s procesom vylúčenia malej časti society, ktorý je rozložený na generácie, a uskutočňuje sa prostredníctvom spoločensky upevnených kritérií selekcie (či sú spravodlivé alebo nie, to je už iná vec). V Poľsku zasahuje mohutná zmena kritérií a ich hospodárske dôsledky väčšou či menšou silou prevažnú časť spoločnosti, ktorá svoju situáciu potom definuje v pojmoch krivdy a klamstva.
A čo inteligencia?
Nie všade je inteligencia podstatným prvkom spoločenskej štruktúry. Američania sa nemôžu sťažovať na nedostatok vzdelaných ľudí, no o „americkej inteligencii“ hovoria najmä ľavičiarski doktrinári sčítaní v ruskom marxizme.
Inteligencia ako spoločenský výtvor – so svojou prestížou, pocitom poslania, dokonca životným štýlom – vznikla v zvláštnych podmienkach stredovýchodnej Európy v 19. storočí. V niektorých krajinách vzdelanie obzvlášť šľachtilo a zaväzovalo. Neexistujúci vlastný štát staval inteligenciu do úlohy strážcu národnej identity a hovorcu národného záujmu. To bol aj príklad Poľska.
Pokiaľ ide o samotnú inteligenciu, zdá sa, že nenávratne stratila postavenie elitnej triedy. Predtým si dlho udržiavala pozíciu vrstvy, ktorá vytvára vzory. Rezíduom tohto postavenia sú spätné politické hodnotenia verejných vystúpení hoci len zopár osobností z oblasti kultúry, vedy a umenia, spoločenská atraktívnosť týchto sfér, prestíž samotného vzdelania, pokusy „komunistickej šľachty“ o udržiavanie dobrých vzťahov s intelektuálnou elitou, či dokonca určitý snobizmus.
Na tento fenomén sa treba dívať v kontexte komunistického systému, ktorý nielenže vyrastal z tradície osvietenstva, ale aj disponoval – na rozdiel od ostatných „obyčajných“ despotizmov – prostriedkami na serióznu realizáciu osvietenských utópií v marxisticko-leninskej verzii. Imponujúci (na chudobnú krajinu) rozvoj našej vedy, umenia, literatúry bol možný vďaka osobitnému umiestňovaniu prostriedkov, o ktorom rozhodovali ideologické a politické smernice.
Vysychanie kultúry
Súčasná degradácia kultúrneho prostredia nie je charakteristickým javom modernizácie Poľska. Poľská veda a elitná kultúra donedávna dokonca predbiehali rozvoj krajiny. Po páde komunizmu bola z tohto hľadiska vytvorená svojrázna rovnováha. Žiaľ, je založená na neospravedlniteľnom, evidentne nepotrebnom a bezmyšlienkovitom vyrovnávaní smerom nadol.
Mohlo by to byť inak? Teoreticky áno. Veda a kultúra sa mohli stať lokomotívou modernizujúceho sa Poľska tým skôr, že súčasné globálne preteky sú pretekmi mozgov, nie kombajnov. Dopadlo to inak, lebo o výsledku rozhodli šialené preteky politickej triedy o moc. Veda a kultúra si na udržanie svojej úrovne vyžadovali odvážne štrukturálne reformy a nezvyčajne skromné – v porovnaní s inými oblasťami – prostriedky. Ale politická sila intelektuálneho prostredia bola a je mizivá. Nielen kvôli malému počtu jeho predstaviteľov. Akademické prostredie sa neraz mľandravo bráni. Z jednoduchého dôvodu: mnoho vedcov, najmä mladých, sa najmä spočiatku veľmi rýchlo prospôsobilo novým pomerom. Chceli sme trh, preto sme prižmúrili oko nad pauperizáciou sfér, ktoré disponujú výnimočne vysokou kvalifikáciou. A teraz máme adekvátne trhové reakcie tohto prostredia. Patológie sú len prirodzeným produktom živelného pseudotrhu.
Degradácia pripravuje inteligenciu o úlohu vrstvy vytvárajúcej vzory. Náhla demokratizácia kultúry odhalila pravdivé rozmery odstupu medzi elitnou a populárnou kultúrou v Poľsku.
Chaotické zavedenie trhu, úpadok kultúrnej politiky, marginalizácia a pauperizácia tvorivých prostredí, vonkajšia i vnútorná emigrácia mnohých osôb z nedávno elitných kruhov, nevyhnutnosť prispôsobenia sa vkusu masového prijímateľa – to všetko viedlo k výraznému poklesu úrovne tvorivosti v každej oblasti kultúry a vedy.
Spoločnosti, ktoré ešte len vyrastajú z historického rozdelenia na ľud a elitu, si nemôžu dovoliť okamžitú likvidáciu elity, ktorá vytvára vzory. Stačí sa pozrieť na osudy postkoloniálnych krajín, aby sme videli, akú dôležitú úlohu v nich zohralo pokračovanie ak už nie koloniálnych elít, tak aspoň ich tradícií či symboliky. Možno vymeniť ľudí – a tak to robili komunisti – ale eliminácia samotnej elity, pokus o jej uzatvorenie do profesionálneho intelektuálneho prostredia, tak ako je to v najrozvinutejších západných krajinách, vytvára spoločenské prázdno, ktoré okamžite zaplnia najexpanzívnejšie a najbezohľadnejšie produkty nového systému. Naše presvedčenie, že poľská inteligencia sa v zomknutom šíku zmení na poľskú knowledge class je síce šľachetné, ale naivné.
EDMUND MOKRZYCKI
Gazeta Wyborcza
