velikánov sa už popísalo veľa, no Lorcova smrť, alebo skôr poprava, je doteraz veľká neznáma. Prečo? Najvýstižnejšiu odpoveď azda doteraz napísal španielsky liberálny denník El Mundo: „porque era rojo y maricón“ - „lebo bol červený a teplý“.

Lorca sa narodil v dedine Fuentevaqueros v provincii Granada na juhu Španielska v rodine liberálneho statkára. Vplyv rodnej Andalúzie badať v jeho celoživotnom diele, od prvotín Prvé piesne (Primeras Canciones) až po divadelnú hru Dom Bernardy Alby (La casa de Bernarda Alba).

Vyštudoval právo a filozofiu na univerzite v Granade. Práve tam sa zoznámil s profesorom Martínom Domínguezom Berruetom, s ktorým precestoval celé Španielsko a objavil kultúrne bohatstvo rodného kraja. Neskôr vo svojich štúdiách pokračoval v Madride, kde zotrval až do roku 1928. Práve tam sa stretol s ďalšou špičkou španielskej modernej literatúry - Juanom Ramónom Jimenézom a s režisérom Luisom Buňuelom. V Madride vznikla jeho Kniha básní a dráma Mariana Pineda. V tom istom čase sa zoznámil s katalánskym surrealistom, vtedy ešte neznámym Salvadorom Dalím.

Po návrate do Granady v roku 1928 založil Lorca literárny časopis Gallo. Nevyšli síce ani tri čísla, no v španielskom umeleckom prostredí stihli narobiť poriadny hurhaj. Už v druhom čísle sa totiž na jeho stránkach objavil článok s názvom Protiumelecký katalánsky manifest, ktorý nenapísal nikto iný ako známy rebelant Dalí.

Ďalšie známe Lorcovo dielo Básnik v New Yorku vzniklo pod dojmami cesty do Spojených štátov a Kuby. Po návrate do Španielska založil potulné univerzitné divadlo La Barraca, s ktorým sa dostal až do argentínskeho Buenos Aires. V roku 1933 tu triumfoval - poznal ho už celý španielsky hovoriaci svet.

Pre Lorcu je typické, že nikdy nepatril do literárnej skupiny, ako boli dadaisti či surrealisti. Vždy odmietal nálepku „surrealista“. Citeľnejšie sa u neho prejavili tradície, častá inšpirácia andalúzskou kultúrou. Podľa kritikov je však vari jeho najkrajšou knihou Plač za Ignaciom Sánchezom Mejíasom. Išlo o známeho toreadora, jeho priateľa a mecenáša madridského umenia. Mejías, ako správny toreador, zomrel v korride, kde ho zabil býk.

Od roku 1933 sa začala v Španielsku i v celej Európe meniť politická klíma. V Taliansku vládne „Il duce“ Mussollini a v Nemecku sa pomaly k moci dostáva Adolf Hitler. V Španielsku sa schyľuje k občianskej vojne. Federico García Lorca nepatril do žiadnej politickej strany, no všetci vedeli o jeho ľavicovej orientácii a homosexualite. V madridských umeleckých kruhoch sa pošuškávalo, že „o tom vedia aj skaly“. Ako reprezentant takéhoto „modernizmu“ sa preto stal pre režim neprijateľným.

Pred silami generála Franca utiekol z Madridu do Granady, kde ho niekto udal, a nacionalisti ho zatkli. Devätnásteho augusta Lorcu spolu s dvoma toreadormi popravili. Jeho telo skončilo kdesi v Sierra Nevade. Jeho diela spálili na granadskom námestí Plaza del Carmen. Na istý čas ho zakázali tak, ako republikáni na druhej strane barikády zakazovali diela „pravičiarov a monarchistov“. Občianska vojna trvala ďalšie tri roky a vyžiadala si milión obetí na oboch stranách.

V lete 1998 som navštívil madridské múzeum Reina Sofia, kde v tom čase prebiehala výstava o Lorcovi. V celej zbierke nebola ani zmienka o jeho smrti. Len jedna fráza: „Zomrel v útrapách vojny.“

Lorca bol v Španielsku dlhé roky prekliaty tak, že sa o ňom nehovorilo ani za záclonami. Za Pyrenejami si zrejme doteraz iba málokto uvedomil, že v roku 1933 boli iné časy a Lorca, hoci „bol červený a teplý“, písal výborne.