Skoro každý sa počas leta dostane ďalej od svojho domova - k vode, do hôr, do cudzieho mesta či štátu. Skoro každý, kto má otvorené oči, hlavu a srdce, si všimne aj čosi navyše okolo seba. Nehľadí iba bezmyšlienkovito pred seba, ale pozoruje to, čo sa deje.
Viezli sme sa od jedného konca republiky k druhému. Vnímali sme krásu Tatier, ale nemali sme sa kde lacno a rýchlo najesť, keď nám škvŕkalo v žalúdkoch. Parkovali sme za nehorázne sumy… Boli sme sa pozrieť na výkladnú skriňu šedivého Popradu - Spišskú Sobotu, o ktorej sa píše v masmédiách v superlatívoch. Áno, je taká, ale len námestie. Keď vybočíte z neho, ocitnete sa v uličkách, kde vám vyrazí dych nevzhľadnosť, neporiadok, špina, prosto - slovenská nevšímavosť.
Vonku horí všetko a vy sa chcete ovlažiť. Vstúpite na strednom Slovensku do pohostinstva. Pýtate si Coca-Colu. Dostanete Pepsi a aj tá je čapovaná, teplá, bez bubliniek, ktoré k nej bezvýhradne patria. Za malý pohárik zaplatíte 15 korún slovenských. Ohradíte sa - čašníčka mykne plecami, bez ospravedlnenia. Odchádzate bez pozdravu, iba so slovíčkom „katastrofa“ a poviete si: Sem moja noha nikdy viac nevkročí! Ale urobíte aj viac kilometrov navyše, aby ste sa vo Veľkých Ripňanoch zastavili na večeru U Floriána, kde vás čaká nezafajčený, príjemný, čistý priestor, milá obsluha, veľké a dobré porcie jedla. Nezaváhate sem pozvať aj priateľov. Zašli sme sa pozrieť aj na „Námestie Európy“ do Komárna. Boli sme tam dávno, ešte za bačovania komunistov. Komárno bolo vtedy akoby po bombardovaní, nechutné. Dnes je všade čisto, kvetiny. Obnovené. Aj priľahlé uličky a ulice. Také, aké by malo byť každé slovenské mestečko, mesto.
Už cesta od Bratislavy až po Komárno vás napĺňa radosťou. Široké lány plodín sú na radosť. V lánoch len sem-tam burina. Vytrhaná? Každá piaď zeme využitá. Tráva pokosená. Keby sa Komárnu mohol rovnať Kežmarok, rozkopaný, zdevastovaný. O jeho uličkách radšej nehovoriť. A polia, stráne stredného a východného Slovenska? Plodné lány zaplavené burinou. Hromada nepokosenej trávy, ktorá by sa mohla použiť ako „strava“ pre dobytok, ktorému sa pohodlnejšie ponúka nebezpečná chémia.
Čo robia obyvatelia obcí, kde nemajú okrasnú zeleň pred domami a chodníky pre chodcov také pekné ako v dedinách na južnom Slovensku? Ako môžu obyvatelia voliť starostov, ktorí nevedia zohnať peniaze, aby dedina prosperovala a zveľaďovala sa? Kto je ich patrónom? Nemožný „manažér“, domased, nedouk?
V Horných Obdokovciach sme navštívili „honosný“ cintorín, kde za plotom, oddelení od „počestných“ občanov, spia svoj sen bývalí obyvatelia miestnej psychiatrickej liečebne. Bez krížov. Bez náhrobkov. Bez označenia, kto kde leží. Kôpky zeme zarastené trávou či burinou. Ani kvet na hromádkach zeme. Otrasné! Ústav či štát nemá ani len toľko úcty k zosnulým mentálne chorým občanov, aby zohnal to malé množstvo korún, aby tým úbožiakom, na ktorých zanevrela vlastná rodina pre ich nemoc, že by aspoň na ich zabudnutý rov napísal, že pod ním leží - človek menom… To nás živých, cudzích - nemrzí? Akú máme úctu k živým, keď ju nemáme k tým, ku ktorým môžeme hocikedy patriť?
MAGDA KOTULOVÁ, Bratislava
