Toto je totiž Balkán.
Vojaci aliancie tam boli v poslednom desaťročí kľúčovou mierotvornou silou. Boli autoritou vybavenou zbraňami, ktorá dokázala predísť násiliu alebo ho priamo zastaviť. Nikdy nevstúpili priamo do bojov, ale v oblastiach ich mandátu sa boje neobnovili.
Bosnianska misia SFOR prišla v čase, keď bola krajina totálne rozvrátená vojnou. Muži SFOR asistovali všade - rozdeľovali pomoc, chránili menšiny, odstraňovali míny, pomáhali pri obnove, strážili volebné urny aj vracajúcich sa utečencov. V Bosne sú už šiesty rok - a iste neodídu zajtra, pretože štát by sa bez ich autority zrejme rozpadol.
Do Kosova prišlo NATO v štádiu totálneho rozvratu - vtedajší belehradský režim provinciu policajne „vyčistil“ a zanechal po sebe chaos. Na miesto bývalých vládcov sa okamžite tlačili „víťazi“ - Kosovská oslobodzovacia armáda. Misia KFOR mala zaistiť bezpečnosť všetkých a Albáncov odzbrojiť. Nepodarilo sa jej to tak, ako by sa žiadalo - nedokázala totiž riskovať životy vlastných ľudí. Nehovoriac o desaťtisícoch srbských utečencov z Kosova, ktorým vojaci NATO nedokázali zaistiť bezpečnosť.
Aj pre „diery“ v nasadení KFOR vznikli nové ohniská bojov v srbskom pohraničí a napokon v Macedónsku. Do Macedónska príde 3800 mužov na jeden mesiac. Scenár ich misie je zhruba takýto - vytvoriť zberné miesta, na ktoré Albánci dobrovoľne donesú zbrane, potom ich odviezť do zahraničia a zlikvidovať. Muži NATO budú mať ľahké zbrane, ktoré použijú len v sebaobrane. Nebudú rozhodne vytvárať nárazníkové pásmo medzi dvoma stranami ako v Bosne ani nebudú robiť razie v ilegálnych skladoch zbraní ako v Kosove.
Je to len zlomok nasadenia a nepatrná čiastočka času, ktorý NATO venovalo Bosne a Kosovu - nech je už prípad Macedónska v porovnaní s nimi akokoľvek „jednoduchý“. Ale kto si to trúfne jednoznačne povedať - Macedónsko má síce normálne fungujúcu vládu, parlament, dokonca mierovú dohodu, ale pritom kus územia priľahlý k „albánskemu“ Kosovu, ktorý ovládajú povstalci z Kosova. Nik presne nevie, koľko zbraní v Macedónsku je a aké sú. Nik nevie, kde všade sú mínové polia. Všetko je založené na dobrej vôli, ktorá na Balkáne nie je práve národnou črtou.
Napokon je tu politický problém - obe strany budú od NATO očakávať, že pomôže práve im. A akýkoľvek prejav nestrannosti bude považovaný za dôkaz, že misia pracuje pre tých druhých. Povstalci tajne dúfajú v „nárazník“, ktorý zastaví hroziacu vládnu ofenzívu a oni získajú čas „zakopať sa“, pokojne aj so zbraňami. Macedónci chcú povstalecké územie hneď po odchode NATO obsadiť. Dúfajú, že v októbri to pôjde predsa len ľahšie, než by to šlo dnes. A napokon je tu klasický miestny problém - tradícia pomsty a nepočítané množstvo zbraní v rukách civilistov na jednej aj druhej strane.
Pasce sú nastražené a je ich veľa. NATO prebralo svoj diel zodpovednosti za Macedónsko dávno - vlastne už s Kosovom. Vyslanie vojakov do „jamy levovej“ je hodné chvály. Misia aliancie však zatiaľ vojensky pripomína skôr modré prilby OSN. Ako je známe, modré prilby na Balkán nestačili.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
