Doteraz nebolo presne definované, ako má táto miestnosť vyzerať. Na izoláciu detí sa neraz používali tmavé kobky bez svetla, prístupu k vode, niekedy aj bez toalety, s posteľou pripevnenou o zem. Riaditelia ústavov to odôvodňovali tým, že dieťa by si mohlo v zlosti ublížiť, a preto v izbe nemôže nič mať. Odvolávali sa na to, že nikde nie je napísané, že to tak byť nemôže.
Dôvodom na vyčlenenie, na zatvorenie chovanca do oddelenej miestnosti mohlo byť čokoľvek – útek, neposlušnosť, drzé správanie.
Podľa zistení inšpekcie boli kobky vo väčšine diagnostických ústavov a reedukačných domovov.
Až po kontrole a urgencii Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania v špeciálnych výchovných zariadeniach bolo nedávno presne definované, ako majú oddelené miestnosti vyzerať. V zákone sa píše i to, že v osobitne odôvodnených prípadoch môžu výchovní pracovníci použiť na upokojenie maloletého primerané opatrenia. Ani tie sa však bližšie nešpecifikujú.
Obe výchovné opatrenia nekorešpondujú s hlavným účelom zariadení náhradnej výchovy: poskytovať výchovu a starostlivosť nahradzujúcu prirodzené rodinné prostredie deťom do osemnástich rokov.
„V našom diagnostickom ústave máme dve oddelené miestnosti – jednu pre chlapcov, jednu pre dievčatá. Dnes ich nazývame pedagogickými miestnosťami,“ povedala pre SME pracovníčka jedného ústavu.
„Miestnosť je veľká asi tak dvakrát tri metre, je v nej záchod a sprcha – na škótske streky (polievanie prúdom ľadovej vody, pozn. red.). Miestnosť sa využíva každý deň, dá sa povedať, že nikdy nie je prázdna. Nemyslím si, že spĺňa normy, ktoré nariadil európsky výbor.“
Podľa nej sa miestnosť používa často aj vtedy, keď sa dieťa nemusí trestať: „Napríklad, keď vieme, že dieťa má nasledujúci deň ísť napríklad do reedukačného domova, tak ho tam radšej zavrú, aby do rána neušlo. Pre istotu.“ (sr)
