Matka po čase začala žiť vo Viedni. Syna sa nechcela vzdať a vymohla si ho späť. Pevne verila, že už bude všetko v poriadku.
„Cítil som sa u nich ako cudzinec. Mali svoj zabehaný rytmus, bol som navyše. Matka chcela, aby som začal pracovať, ale ja som sa na to ešte necítil, radšej som zdrhával z bytu a chodil za kamarátmi. A tak ma vrátila späť na Slovensko, do diagnostického ústavu, kde potom rozhodli, že pôjdem do reedukačného domova v Tomášove.“
Vtedy mal Rado šestnásť a vedel, že do domova už ísť nechce. „Bol som na mamu strašne nahnevaný, plakal som, nechcel som sa s nikým rozprávať. Nechcel som ani prejsť cez hranice, tak mi ráno spravili čaj, v ktorom bol prášok na spanie. Zobudil som sa až pred ústavom.“
Na čas strávený v Tomášove spomína v dobrom. Vtedy ešte bolo zariadenie súkromné a riadil ho Ing. Andrej Argaláš podľa metód, ktoré odpozoroval v zahraničí.
„Deti sme nezamykali, mohli odísť preč, keď chceli. Dokonca sa striedali pri strážení dverí,“ hovorí Argaláš. „Veď ak niekoho zatvoríte, jeho prvou myšlienkou bude, kade sa dá ujsť.“
Podľa neho dieťa vždy musí mať alternatívu. Metódy štátnych zariadení ho hnevajú: „Čo je dobré na tom, keď dieťa zavriem za mreže a tak ho potrestám? Tá mreža ho prevychová? Asi ťažko, to môžem urobiť len ja. Preto musím byť stále s ním, pomáhať mu, keď má problém, rozprávať sa s ním.“
Za jeho čias mali v Tomášove i vlastnú maštaľ a keď si v nej deti odpracovali rok, dostali aj akýsi výučný list. Prácu so zvieratami väčšina chovancov milovala.
„Mali sme veľkú farmu, kravy, kone, osly, ovce a barany. Bolo sa o čo starať. Ráno sme vstali, podojili kravu, nakŕmili zvieratá. Skoro každý týždeň bola aj zabíjačka,“ spomína dvadsaťročný Rado. „Už som nemyslel na útek, ani som na to nemal čas. Proste som si len robil svoju robotu a premýšľal nad tým, prečo som od mamy utekal.“
Keď mal Rado osemnásť, riaditeľ mu zabezpečil prácu v BAZ-ke. Pracoval tam tri roky, až kým sa ho nedotkli problémy s prepúšťaním pracovníkov. Dnes si robí počítačový kurz, chystá sa spraviť si vodičák a oprašuje svoje jazykové schopnosti.
Keď má nejaký problém, príde za pánom Argalášom. „Dobre sa mi s ním rozpráva, spomínam na to, čo všetko som sa v domove naučil. Aj kopať základy na dom, betónovať, murovať. Aj chovať zvieratá. Keď potrebujem, kedykoľvek za ním prídem.“
Keď bude mať Rado dvadsaťpäť, chcel by mať deti. Hovorí, že ak začnú utekať z domu, spýta sa ich, aký majú problém, prečo utekajú. Myslí si, že v jeho prípade zlyhali rodičia. „Nevenovali sa mi, nezaujímal som ich. Ja chcem byť svojim deťom kamarát, nie rodič. Budem vymýšľať program. Nebudú stále zavreté doma.“
SOŇA REBROVÁ
ILUSTRAČNÉ FOTO - JÁN KROŠLÁK
