Najprv to boli nápravnovýchovné zariadenia pre deti a mladistvých. Slangovo sa im hovorilo polepšovne. Dnes sa honosia názvom reedukačné (prevýchovné) domovy. Mnohé z nich však majú slovíčko domov či prevýchova iba v názve. Deti, pri ktorých výchove rodičia zlyhali, sú odsúdené na niekoľko rokov izolácie za mrežami. Podľa jedných je to správne, iní si zase myslia, že by sme ich nemali trestať, ale im pomáhať.
Prevýchova, nie trest
Zákon, ktorý definuje účel týchto zariadení, je starý už dvadsaťjeden rokov. Píše sa v ňom, že výchova v zariadeniach a diagnostických ústavoch nahrádza výchovu a starostlivosť, ktorú by mládeži mali poskytovať jej zákonní zástupcovia. Prirodzenú rodinnú výchovu.
„Mnoho ľudí vrátane pedagogických pracovníkov si ale myslí, že reedukačné domovy sú pre deti miestom, kde sa majú polepšiť, že je to pre ne trest za ich správanie. Ale dieťa sa predsa samo nepokazí,“ tvrdí Jarmila Braunová, školská inšpektorka, ktorá robila inšpekcie v reedukačných domovoch. „Tým, že mu nariadime ústavnú výchovu, ho trestáme vlastne dvakrát – raz za chyby rodičov, ktorí nezvládli jeho výchovu; druhý raz tým, ako sa o neho štát stará.“
Náhrada rodinnej výchovy?
O prirodzenej rodinnej výchove v reedukačných domovoch sa totiž dá len ťažko hovoriť. Vo väčšine týchto zariadení sú deti zatvorené v izolácii s prísnym režimom, so zamrežovanými oknami a dverami, bez možnosti kontaktu s ostanými rovesníkmi, povedzme i opačného pohlavia.
O kinách, divadle, vychádzkach do prírody či záujmových krúžkoch deti ani nesnívajú.
Lucia Takáčová, vrchný radca pre špeciálne školy a špeciálne výchovné zariadenia z Krajského úradu v Bratislave hovorí, že „si treba uvedomiť, že deti sú tam vlastne za trest“. Izolácia je podľa nej správna i preto, lebo slúži ako „ochrana spoločnosti pred takýmito deťmi“.
Jarmila Braunová zo školskej inšpekcie tvrdí opak: „To nemá byť pre deti trest, ale pomoc. V zariadení by sa mali cítiť dobre, mali by tam mať istotu, že sa môžu pracovníkom zdôveriť.“
Nemyslí si, že izolovať deti ďaleko od spoločnosti je pre ne tá správna vec. „Ako sa môže dieťa žijúce v takejto izolácii neskôr zaradiť do bežného života?“
Bez odborníkov
Veľkým problémom je i to, že reedukačné domovy sa umiestňujú mimo väčších miest, kde špeciálnych pedagógov zoženiete len veľmi ťažko. V malej obci či mestečku je takmer nemožné nájsť vysokokvalifikovaný tím odborníkov – psychológa, špeciálnych pedagógov, vychovávateľov, učiteľov. Práca v reedukačnom domove je náročná, preto o ňu mnoho špeciálnych pedagógov nemá záujem. Radšej si vyberú nejakú osobitnú alebo špeciálnu školu.
„Ale práve túto výchovu by mali zabezpečovať odborníci, inak to celé nemá zmysel! Na reedukačné domovy nemáme dosť peňazí, lebo sú veľmi nákladné. Nie sú v nich kvalifikovaní pedagógovia, lebo za tie peniaze a do malých mestečiek ich jednoducho nezoženieme. Deti sa tu neprevychovávajú, ale izolujú,“ konštatuje Braunová. „Ak majú takto fungovať, tak ich radšej všetky zavrime.“
Podľa Lucie Takáčovej je výborné, že tieto zariadenia sú mimo väčších miest, pretože, ako už povedala, „treba si uvedomiť, že pre deti to má byť trest a my pred nimi tak trochu chránime spoločnosť. A aj izolácia k trestu patrí.“
V systéme je chyba
„Deti si ani nemusia uvedomiť, že sú tam za trest, že je to vlastne akoby väzenie,“ oponuje J. Braunová. „Veď ešte nemajú ani osemnásť rokov, často ani nevedia, že urobili niečo zlé alebo že sa správajú nevhodne.“
Na základe svojich skúseností na záver dodáva, že podľa nej je systém, akým fungujú reedukačné domovy, chybný. „Štát má tie deti prevychovávať, ale je veľmi otázne, či to robí.“
SOŇA REBROVÁ
