Vývoj technológií napreduje neúprosne vpred a platnosť nálepiek označujúcich jednotlivé diela za najinovatívnejšie a najdokonalejšie v rámci svojho žánru starne rovnako rýchlo ako denná tlač. Jedným z posledných filmov definujúcich referenčné hranice v oblasti 3D animácie je aj snímka Final Fantasy: Esencia života japonského režiséra Hironobu Sakagučiho.
Píše sa rok 2065 a Zem je v ohrození ťažko identifikovateľných votrelcov z vesmíru. Nekompromisný generál Hein vymyslel zbraň, ktorá má nebezpečných tvorov zničiť, no zdá sa, že po jej použití sa spolu s vesmírčanmi stane minulosťou i modrá planéta. A tak jedinou nádejou pre ľudstvo ostáva odvážna a krásna doktorka Aki Rossová s vierou v lásku a úspešnosť nedeštruktívnej metódy svojho učiteľa.
Samotný príbeh bude i laickým priaznivcom science-fiction povedomý. Dobro stelesnené mladou doktorkou, skúseným profesorom a udatným kapitánom v boji proti agresivite zlého generála a zdanlivo neporaziteľným votrelcom. Esencia života je inšpirovaná sériou počítačových hier Final Fantasy a psychológia postáv osciluje medzi rozprávkou a akčným filmom, vykresľujúc vzťahy výhradne čiernou a bielou. Úlohy sú rozdané už na začiatku a divák sa očakávanej záchrany sveta do záverečných titulkov dočká bez väčších prekvapení.
Filmu predchádzala povesť technickej dokonalosti a v tejto oblasti skutočne nesklamal. Niektoré sekvencie chvíľami divákovi umožnia zabudnúť, že sleduje animovaný film. Tvorcovia pri výrobe virtuálnych hercov nevynechali ani také detaily, akými je štruktúra pokožky, mimika či mimovoľné pohyby. Fotorealizmus vymodelovaných postáv a prostredí je tak síce celkom bezkonkurenčný, no napriek tomu pozemšťania pôsobia chladne. Akoby im chýbala práve spomínaná čarovná esencia života - niečo, podľa čoho by sme jednoznačne dokázali spoznať rozdiel medzi umelým tvorom a človekom z mäsa a kostí. A práve absencia takýchto maličkostí diváka neustále utvrdzuje v tom, že sleduje len derivát počítačovej hry.
Technológie vo filme sú dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane pomáhajú docieliť efekt tam, kde by to pomocou tradičných filmárskych metód bolo príliš drahé alebo nemožné. Na strane druhej zvádzajú svojich tvorcov k ich nadmernému využívaniu či doslova zneužívaniu. Prostriedok sa tak stáva cieľom a výsledok je často predovšetkým prezentáciou výdobytkov svojej doby. Esencia života je, bohužiaľ, práve jedným z takýchto prípadov.
JAROSLAV RIDZOŇ
(Autor je redaktor magazínu www.inzine.sk)
