Kramár/Marián Prevendarčík, Róbert Šudík, Alena Ďuránová, Dana Markušová a ďalší * Premiéra 2. a 3. februára 2001 v Štátnom divadle v Košiciach.
Začínať profesionálnu kariéru hrou Koniec vyžaduje zvláštny druh estétstva. Absolvent réžie Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU Patrik Lančarič dostal dôveru mladého riaditeľa a priviedol si do košického Štátneho divadla tím svojich kolegov na prácu na nikdy neuvedenej, ba ani nepublikovanej hre slovenského klasika Júliusa Barča-Ivana. Až potiaľ je to nádejný príbeh.
Prvý zoskok padákom zvyčajne dopadne inštinktívne dobre. Všetky ostatné pády si už musíme tvrdo natrénovať. Mladí tvorcovia sa však pri svojom prvom stretnutí s veľkou scénou pádu natoľko obávali, že radšej zostali visieť vo vzduchu bez akejkoľvek zemskej (nebodaj diváckej) príťažlivosti.
Hra Koniec je skutočne o konci. Filozofujúcim štýlom skúma účinky celosvetovej katastrofy na zabudnutú osadu zastupovanú Kazateľom, Hercom, Učencom, Robotníkom, Starcom, nejakými nepodstatnými ženami a zástupom. Adamom a Evou nového ľudstva sa stávajú tí, ktorí za pomoci zázračného lieku prežili externú pohromu i interné bratovražedné útoky, pričom zostali vnútorne čistí. Priznávam, že morálne sci-fi nikdy nebolo mojou doménou. Navyše ak schéma abstraktných problémov nefunguje ani vo svojom vlastnom rámci.
Réžia rešpektovala autorovu minimalistickú predstavu a nariadila scénografii nulové riešenie. „Je aj tu už po atómovom výbuchu alebo ešte pred ním?“ Akási triangulačná veža skrížená s kazateľnicou ešte stojí. O zaprášených čiernych stenách s odkrytými ťahmi však platí pamätná veta z učenia násobilky: „Ničkrát nič je nič“. Ani Jana Kuttnerová si v kostýmoch nevedela poradiť s interpretáciou vágnych postáv. Výsledkom bol zástup osadníkov v žltých pršiplášťoch, pripomínajúci návštevníkov Niagarských vodopádov v kombinácii s Učencom prezlečeným za komisára či s Dámou, ktorá vyzerala ako majsterka z konzervárne na oslavách MDŽ. Čo to z inscenácie by sa ešte zachránilo, ak by herci hrali prirodzenejšie a bolo ich počuť. Ale nebol to ten prípad. Stáva sa, že po skončení predstavení siahnete po bulletine v nádeji, že tvorcovia aspoň v ňom nechali stopu vysvetlenia.
„Žijeme v čase, keď už dávno padlo každé tabu… O všetkom sa hovorí bez servítok, a to sa od mladých tvorcov očakáva, ak nie dokonca vyžaduje - že si totiž budú nemilosrdne raziť svoju cestu, rozprávať svojím jazykom, že teda budú na javisku piť coca-colu, používať počítač, rapovať, tvoriť homosexuálne páry, prípadne tancovať proti drogám.“ Pochopila som, že tvorcovia chceli týmto kusom odmietnuť opíjanie sa coca-colou. Ich gesto však nepresvedčilo, a zo všetkého najviac pripomínalo antireklamu „Imidž je nanič“.
Hoci mi predstava, že niekto niekoho núti tvoriť homosexuálne páry, čudesne pripomína dikciu istých politikov, jedno priznávam. Skutočne od tvorcov - a nielen mladých - očakávam, že budú rozprávať svojím jazykom. Jedno tabu totiž v umení nikdy nepadne - nebrať veľké slová nadarmo.
ZUZANA ULIČIANSKA
