.

Skúste sa Dana Brogyányiho opýtať, prečo nerobí svoje fotografie čiernobiele. „Keď ráno vstanem, tak, našťastie, vidím veci farebne,“ odpovedá fotograf a vám zostávajú oči pre farebné erupcie v ich vulkanickom stave. Jeho fotografie sú miestom, kde sa uvoľňujú ľudské vášne. Sú také naliehavé, že nepoznajú žiadne hranice. Svojou hravosťou vťahujú do sveta, kde vážne veci sú vyrozprávané s pôvabnou noblesou.

Sú však aj nebezpečné. Pôsobia totiž ako hlava Medúzy. Strhujúco a jednoznačne. Nemáte šancu uniknúť jej spaľujúcim očiam. Brogyányiho pohľad však nepremení diváka na kameň. To len divákova myseľ si začína uvedomovať, že je manipulovaný tajomnou silou, ktorá ho unáša tam, kam chce autor.

Osídla Brogyányiho pavučiny sú veľmi rafinované. Keď sa divák zotaví z úžasu a odhodlá sa na prvý nádych, autor začne púšťať nové kvapky. Sú to molekuly ozdravujúceho humoru, ktorý zašteklí, ale neurazí. Jednoducho osloví a zostáva na divákovi, čo si z neho vyberie.

Neviem, či pri fotografiách Dana Brogyányiho sa ešte dá hovoriť o fotografiách. Fotografická cesta je síce priznaná, no nastupuje softvér počítača, ktorý je korigovaný umelcovou citlivosťou. Hovorme teda o Brogyányiho obrázkoch ako o farebných víziách, kde sa sen stretáva s realitou a figúra s nehmotnou atmosférou. „Nie je život len sériou meniacich sa obrazov, ktoré sa neustále opakujú?“ pýta sa Brogyányiho duchovný otec Andy Warhol, ktorý sa v týchto dňoch prišiel pozrieť aj do Bratislavy. Som presvedčený, že výstava Daniela Brogyányiho v bratislavskej Cafe Vienna na Námestí SNP mu dáva za pravdu. Čo viac si môže umelec priať?