V Nemecku si dnes pripomínajú 40. výročie postavenia múru v Berlíne. Prvý raz v dejinách nariadil minister vnútra vyvesiť na znak smútku vlajky na štátnych budovách na pol žrde. Kresťanskí demokrati si na osobitnej akcii v Berlíne už včera pripomenuli udalosť, ktorá 13. augusta 1961 znamenala pre väčšinu Nemcov ozajstný šok.

O jednej v noci vtedy začali východoberlínski robotníci pod dohľadom jednotiek Národnej ľudovej armády NDR stavať múr, ktorý potom na 28 rokov hermeticky oddelil východnú od západnej časti Berlína. Vyše 160 kilometrov dlhý „protifašistický val“, ako ho nazývali komunisti, sa stal krutým symbolom obmedzovania základných ľudských práv.

Dnes z múru už veľa nestojí. Múr v hlavách Nemcov však zostáva.

Logický dôsledok vývoja

„Nikto nemá v úmysle postaviť múr,“ klamal 15. júna 1961 na medzinárodnej tlačovej konferencii vtedajší šéf NDR Walter Ulbricht. A hoci západonemecká tlač podobnú akciu nevylučovala, považovali mnohí vojenskí a diplomatickí experti vytvorenie nepriepustnej hranice, ktorá by pretínala ulice a tunely, lesy a kanály, podzemnú dráhu a železničné trate, za „technicky i politicky“ nerealizovateľné. O to väčšiu radosť prejavil Erich Honecker, ktorý bol poverený prípravami na stavbu. „Našich odporcov sme úplne zaskočili,“ bilancoval neskôr predposledný generálny tajomník štátostrany SED.

V skutočnosti však západné mocnosti toto opatrenie veľmi neprekvapilo. Renomovaní historici dnes zdôrazňujú, že pre Američanov i Britov to bol iba „logický dôsledok vývoja“. Priemerne tisíc občanov denne opúšťalo začiatkom roku 1961 „prvý socialistický štát na nemeckej pôde“ a vzhľadom na celkový počet 2,6 milióna utečencov od vzniku NDR v roku 1949 hrozil „štátu robotníkov a roľníkov“ neodvratný kolaps.

Menšie zlo

Západní spojenci po 13. auguste 1961 veľmi rýchlo pochopili, že nová „hanebná hranica“ vlastne vôbec neporušuje ich právomoci. V určitom zmysle sa im uľavilo. Sovietsky zväz chcel z Berlína urobiť „demilitarizované slobodné mesto“. Bez západných jednotiek, zato pod socialistickou kontrolou. Washington sa obával, že tento tlak by mohol dokonca vyústiť do ozbrojeného konfliktu. „Stavbou múru sa určitým spôsobom zmiernilo neustále napätie,“ povedal George McBundy, bezpečnostný poradca amerického prezidenta Johna F. Kennedyho. „Múr zastavil únik obyvateľstva NDR a tým ukončil krízu, vyvolanú samotným východným Nemeckom.“

Willy Brandt, ktorý bol vtedy starostom „frontového mesta“, o nečinnosti Američanov a Britov vo svojich pamätiach napísal: „Čo pre nás v Berlíne znamenalo krutý zárez, považovali iní za menšie zlo. Veď západoeurópske mocnosti ani Američania neprevzali záväzky na zabezpečenie slobody pohybu. Necítili ani spoluzodpovednosť za osud tisícok od seba odtrhnutých rodín.“

Takmer tisíc obetí

Skutočnými obeťami múru sa stali obyvatelia NDR. Nikde inde na svete neboli ľudia takí „zamurovaní“. 230 východných Nemcov zastrelili pred múrom, ďalších vyše 700 vo veku od jedného do 86 rokov zahynulo pri pokusoch o „nedovolené prekročenie hranice“. Posledného utečenca vylovili z Odry 30. októbra 1989, kde sa utopil na úteku do Poľska.

O niekoľko dní neskôr oznámili otvorenie obludného múra. V noci z 9. na 10. novembra sa hraničný režim NDR zrútil pod pokojným náporom nespočetných východných Nemcov a ich Trabantov.

Múr v myslení

Dnes z Berlínskeho múru už veľa nezostalo. Jeho najznámejšou ruinou je 1,3 kilometra dlhý úsek pri Spréve vo Friedrichshaine, kde tvorí podklad pre najväčšiu galériu na svete pod holým nebom - East-Side-Gallery.

Neviditeľné stopy však táto betónová stavba zanechala v myslení ľudí. Východní Nemci aj po takmer dvanástich rokoch myslia a cítia ináč ako západní. V Berlíne sú samozrejme tieto rozdiely zjavnejšie ako kdekoľvek inde v Nemecku.

Podľa sociológa Manfreda Güllnera sú mnohí bývalí občania NDR presvedčení, že v NDR neexistoval taký silný „sociálny chlad“ a že krajina, v ktorej vyrástli, bola „ľudskejšia“. V myslení občanov nových spolkových krajín prevláda presvedčenie, že boli „predsa len iní.“ Tento názor potvrdzujú aj výsledky nedávnej ankety: 75 percent opýtaných v nových spolkových krajinách uviedlo, že východ a západ Nemecka sa od seba líši „pohľadom na život“.

Jedným z dôvodov sú samozrejme väčšie hospodárske problémy východných Nemcov. Psychoterapeut Hans-Joachim Maaz však upozorňuje, že korene treba vidieť v minulosti: „Socializácia vzniká v detstve a vplýva na celý život.“ Práve preto však možno vychádzať z toho, že tieto rozdiely postupom času zmiznú.

Návrat postkomunistov

Najvypuklejšie sa rozdiely momentálne prejavujú v berlínskej politike. Pri posledných voľbách odovzdalo 40 percent východných Berlínčanov svoje hlasy postkomunistickej PDS, v západných štvrtiach získali zasa 49 percent kresťanskí demokrati. Po rozpade koalície CDU/SPD na jar tohto roka sa pri najbližších voľbách do magistrátu o dva mesiace ráta s vládou SPD/PDS.

Predsedníčka CDU Angela Merkelová síce SPD varovala pred „koalíciou so stranou, ktorá postavila múr“. Jej slová však zrejme vyznejú naprázdno. Mnohí Berlínčania sú dnes presvedčení, že súčasťou procesu postupného zbližovania východu so západom je aj kooperácia s niekdajšími komunistami.

Sociológ Güllner zdôrazňuje: „Mladí obyvatelia hlavného mesta sem prišli po zjednotení. Neorientujú sa už na minulosť a ich rozhodnutia neovplyvňujú skúsenosti studenej vojny.“

PRE SME - VLADIMÍR MÜLLER, Bonn