Jeden z najznámejších slovenských gajdošov Dominik Garaj z Veľkej Lehoty neďaleko Novej Bane pochodil so svojím nezvyčajným nástrojom kus sveta. Neraz bývala jeho stolička doma prázdna aj na Vianoce. Vtedy hral na Sicílii. Na tomto ostrove si už dlhé roky udržujú zvláštny zvyk. Dedina, kde hrajú na Vianoce gajdy, bude mať v nasledujúcom roku veľa šťastia.

Gajdošská hudba je vysoko cenená na celom svete, predovšetkým v Škótsku a na juhu Francúzska ju považujú za neodmysliteľnú súčasť ľudovej kultúry. Do Európy sa gajdy dostali už v ranom stredoveku prostredníctvom Slovanov. Archeologicky sú doložené už v 6. storočí.

„Gajdošská hudba je zložitá a ovláda ju iba niekoľko ľudí. Aby sa tento druh hudby zachoval, vznikol Cech slovenských gajdošov,“ hovorí Dominik Garaj. Cechová izba gajdošov sídli práve vo Veľkej Lehote. Predkovia Dominika Garaja majú na rozvoji gajdošskej tradície nemalý podiel. „Pokiaľ si pamätám, skoro všetci chlapi v rodine gajdovali. Môj otec bol vychýrený gajdoš a naučil hrať nielen mňa, ale aj môjho syna,“ dodáva Garaj.

Naučiť sa hrať na gajdy považujú za zložité aj odborníci. Gajdoš musí mať podľa Garaja nielen dobrý sluch, ale vedieť gajdy aj zhotoviť.

Nástroj sa skladá z gajdice, v ktorej je uložená dvojitá píšťala a malý huk. Vzduchový prúd ide z mecha z kozej kože do dvoch píšťal a rozochvieva jazýčky. Vzduch sa do kože vháňa cez rúrku so spätným uzáverom. Tón gájd je silný a v hluku ho tancujúci zreteľne počujú. Väčšina našich gajdošov nepozná noty, zato dokážu hrať s citom tak, že ich obdivujú aj gajdoši z iných častí sveta.

KVETA FAJČÍKOVÁ