O inteligencii koňa si netreba robiť ilúzie. Je zhruba taká ako u kravy, so psom sa vôbec nedá porovnať a aj prasa je inteligentnejšie ako on. Je to však mimoriadne citlivé, priateľské a mierumilovné zviera. Medzi koňom a človekom vzniklo za 6000 rokov spoločného súžitia puto, ktoré ťažko opísať slovami. Podľa štatistík miluje kone každé druhé dieťa a mnohé z nich snívajú sen o vlastnom koníkovi. Je to pekná túžba, najmä ak si uvedomíme, že máloktorý šport rozvíja osobnosť natoľko ako jazdectvo. Človek totiž nesie zodpovednosť nielen za seba, ale aj za svojho partnera – koňa. Na vytvorenie harmonického priateľ stva a porozumenia sú potrebné určité povahové vlastnosti – trpezlivosť, sebaovládanie, disciplína, zmysel pre spravodlivosť, schopnosť empatie a láska ku zvieratám. Väčšina ľudí však považuje sen o koníkovi za nesplniteľný – predovšetkým z finančných dôvodov. Je to pravda, jazdecké športy, ak ich chceme vykonávať na vrcholovej úrovni, sú naozaj drahým špásom. Trocha iná situácia je však v rekreačnom jazdení, ktoré si na Slovensku získava čoraz viac priaznivcov. Nie každý koničkár je koničkár

„Nemám rád koničkárov,“ privítal nás hneď pri prvom stretnutí muž stredného veku. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby mu pred domom nebehala črieda koní. Jeden z tisícov slovenských majiteľov koní je príkladom toho, že detská túžba po vlastnom koníkovi vôbec nie je nesplniteľná a že človek nemusí byť bezpodmienečne milionárom, aby svoj sen zrealizoval. Jeho, univerzitného profesora, i s manželkou, donedávna riaditeľkou základnej školy, nakazila v zrelom veku láskou ku koňom dcéra. Predali rodinný dom v dedine a o niekoľko kilometrov ďalej, na samote uprostred vinohradov a lúk, si začali stavať nový. Pozemok ako stvorený pre kone.

Tu sa začali aj ich prvé kontakty s koňmi a koničkármi, či skôr s obchodníkmi s koňmi, ktoré manželov priviedli k nie práve lichotivému názoru na týchto ľudí. Prvého koňa im ako neskúseným predali ťažko chorého, takže zakrátko sa s ním museli rozlúčiť. Pri ďalšom pokuse už mali väčšie šťastie. Aby ich kôň však nebol osamelý, zobrali na pastvu aj cudzie kone. Za symbolický poplatok. Aké bolo teda ich prekvapenie, keď sa od majiteľa u nich ustajnenej kobyly náhodou dozvedeli, že on platí niekoľko tisíc korún. Do vrecka sprostredkovateľa.

Časom sa manželia poučili. Nie sú už takí naivní, ale tiež zistili, že medzi koničkármi je veľa nadšených a čestných ľudí, bez ktorých by kone a jazdecký šport smerovali k zániku. Celkom prepadli konskej vášni a dnes už vlastnia niekoľko koní. Vďaka priateľstvu s majiteľmi neďalekej jazdeckej školy sa majú s kým poradiť pri kúpe nového koňa a dokonca začali jazdiť aj oni, nielen dcéra. Pri pohľade z okna ich obývačky na západ slnka, neďaleký hrad a čriedu pasúcich sa koní na lúke, môžeme ľudí, ktorí dokázali splniť svoj sen, iba obdivovať.

Deťom napospas

Prvý kontakt s koňmi sa pre väčšinu ľudí začína v jazdeckých školách. Najčastejšie tam prichádzajú deti, neskôr sa k nim často pridajú aj rodičia. Zákazníci sú teda všetkých vekových kategórií. Niektorí naozaj túžia po jazdeckom športe, iní by radi zažili niečo nezvyčajné, ďalší chcú len celkom prozaicky schudnúť. Ponuka škôl je pomerne veľká, ich úroveň však zďaleka nie je rovnaká.

Za hodinu jazdy sa platí priemerne od 200 do 400 korún, za čo by sa vám mal v ideálnom prípade venovať kvalifikovaný tréner. Na zviera by vás nemal pustiť bez jazdeckej prilby, kone by mali byť dostatočne vybehané a pokojné, aby nedošlo k úrazu, jazdiareň má byť ohradená, v lepšom prípade aj s jazdeckou halou.

Prešli sme desiatky jazdeckých škôl Bratislave a v okolí, ale spomínané požiadavky spĺňali – aspoň približne – len dve. Napríklad je viac než časté, že výcvik neskúsených jazdcov vedú neplnoleté dievčatá, ktoré sa chodia majiteľom starať o kone. V jednom prípade viedlo „výcvik“ dokonca desaťročné dieťa. V neohradenej jazdiarni či presnejšie vo vyklčovanom vinohrade, odkiaľ mohol kôň kedykoľvek ujsť.

„Najskôr sme chodievali do známeho jazdeckého klubu v Bratislave. Venovali sa nám asi pätnásťročné dievčatá. Teda, slovo venovali nie je veľmi na mieste. Hoci sme boli vopred objednaní, každý raz sme takmer pol hodiny čakali, kým vôbec začali sedlať kone, a potom nás nechali samých polhodiny krokovať v jazdiarni. Napokon sme pätnásť až dvadsať minút klusali. Nikdy sme nejazdili dlhšie ako tri štvrte hodiny, navyše, osamelé krúženie po jazdiarni – a za drahé peniaze – bolo dosť otravné. A keď sme kládli otázky o technike jazdy, dozvedeli sme sa, že dievčatá to nevedia vysvetliť, oni to vedia len urobiť,“ opisujú svoje zážitky vysokoškoláci Alex a Zuzana, ktorých si kone aj napriek tomu celkom podmanili.

Začali si teda hľadať iný jazdecký klub. Ten pravý sa im podarilo nájsť v malokarpatskej dedine. Klientom sa tam venujú kvalifikovaní tréneri, každá hodina sa skladá nielen z výcviku v jazdiarni, ale aj z prechádzky po krásnom malokarpatskom okolí.

„Prechádzky hneď od prvej hodiny sú tak trochu marketingovým ťahom,“ priznávajú majitelia. „Prebudia v ľuďoch túžbu po jazdení, lebo samotná jazdiareň je pre začiatočníka fyzicky náročná a po istom čase aj nudná.“

Správnosť ich uvažovania najlepšie potvrdzuje fakt, že deväťdesiat percent návštevníkov jazdiarne sa stáva po prvej hodine trvalými zákazníkmi.

Kúpa koňa – ošemetná vec

Ak vášeň pre kone zachváti celú rodinu, čo vôbec nie je zriedkavosťou, skôr či neskôr nastane čas úvah nad kúpou vlastného koňa. Ak by totiž všetci členovia štvorčlennej rodiny chceli aspoň raz do týždňa hodinu jazdiť, zaplatili by mesačne od 2400 do 6400 korún. Ak by sa navyše chceli vybrať aspoň raz do mesiaca na dlhšiu prechádzku, suma by stúpala do astronomických výšok. Za tie peniaze už možno živiť vlastného koňa a jazdiť na ňom každý deň. Jazdecký kôň sa dá kúpiť od dvadsaťtisíc korún (vyradený dostihový plnokrvník alebo kôň bez papierov), bežný rekreačný kôň s osvedčením o pôvode priemerne za štyridsaťtisíc korún. Horná hranica nie je pevná. Ak máte peniaze a chcete niečo skutočne kvalitné, cena sa môže vyšplhať až do výšky štvrť milióna. Ceny dostihových koní sú ešte vyššie.

Pri kúpe koňa je dobré poradiť sa so skúseným znalcom, no najmä, vyžiadať si veterinárny posudok. Zníži sa riziko, že kúpite chorého koňa.

„Prvého koňa sme si kúpili od zverolekára,“ hovorí ďalší koničkár. „Zdalo sa nám, že to bude najlepšia záruka, veď povolanie lekára je založené na dôvere a dobré meno musí byť prvoradé. Ako hlboko sme sa mýlili, sa ukázalo zakrátko. Dnes už vieme, že pri kúpe sme mali spísať zmluvu, žiadať preukaz pôvodu, doklad o odčervení a očkovaní. Vtedy sme však boli nepoučení a dôverčiví. Náš Lent začal o krátky čas krívať. V slepej dôvere sme „nášho“ veterinára poverili jeho liečbou. Keď liečenie stálo už takmer pätnásťtisíc korún, stav sa nemenil a výdavky narastali, poprosili sme ďalších lekárov o konzultáciu. Všetci zhodne potvrdili, že Lent má ťažkú artrózu, nevyliečiteľné ochorenie, s ktorým nám ho už predali. Najviac ich pobavilo, že ten, čo chorého koňa predal, a dobre to vedel, ho teraz lieči. Navyše, úplne zbytočnými antibiotikami za niekoľko tisíc korún.“

Rodina sa môže utešovať aspoň jedným – že Lent mal vlastne šťastie. Ktovie, ako by skončil, keby sa nedostal k dôverčivým dobrákom, ktorí už nemali to srdce rozlúčiť sa s ním.

Konské jatky a dôstojná smrť

Existuje mnoho ľudí, ktorí staré či choré kone bez sentimentu pošlú „do klobás“. Dalo by sa to akceptovať v prípade, keby išli hneď na porážku a mali rýchly a bezbolestný koniec. Istým riešením je dať ich do zoologickej záhrady, kde majú rýchlu smrť a ich mäso končí v pažerákoch dravcov. Taký je neúprosný kolobeh prírody.

Najkrutejšie však je predať koňa priekupníkovi, ktorý živé zvieratá transportuje na mäso do európskych krajín, najčastejšie do Talianska. V Bruseli prednedávnom zástupcom médií premietli dokument o strašných podmienkach, akým sú vystavované zvieratá pri preprave. Zábery vyčerpaných, doráňaných a dehydrovaných zvierat. Akcia, keď koňovi zaživa odsekli nohu zakliesnenú do mreží.

Aj na Slovensku existujú priekupníci s koňmi, ktorí vykupujú kone na mäso pre zahraničných odberateľov. Pritom niektoré sú mladé a zdravé.

Jednu z takýchto stajní sme navštívili. V prospech majiteľa treba povedať, že ak sa do jeho stajne dostane mladé alebo zdravé zviera, upozorní na to neďalekých chovateľov, a tí ho často kúpia. Choré kone však vrátia a liečiteľné dajú do poriadku. Hoci často sa im vrátia len náklady na liečbu, majú dobrý pocit, že koňa zachránili pred krutou smrťou.

Pohľad do stajne odsúdencov je smutný. Kone stoja skleslé, natlačené vedľa seba, doráňané od reťazí, ktorými sú priviazané.

Každý z nich má svoj príbeh. Jurášek je krásny belko, ktorého majiteľ dostal mozgovú porážku. Mal šťastie, napokon mu našli nového pána. Rokyta, anglická plnokrvníčka, už mala dokonca vyholené transportné číslo. Kedysi bežala derby a vytvorila dráhový rekord bratislavského závodiska. Bola hýčkaná, mala aj žriebätká. Vychudnutú a zbedačenú by ju málokto spoznal. Nemala najmenší zdravotný problém, pritom teraz jej život závisel od toho, či sa podarí za ňu nájsť náhradníka. Našiel sa a ona dnes – opäť v kondícii – slúži ako rekreačný kôň a jej záchrancovia sa tešia na žriebätká. Vysoký a dôstojný Argon sa sem dostal len preto, že po kastrácii schudol a ekonomickejšie ho bolo dať na mäso, než ho vykŕmiť. A potom je tu ledva ročné žriebätko. Z veľkého žrebčína ho sem poslali iba pre zdeformované uško.

Občas však príde aj deň, keď sa majiteľ musí s koníkom rozlúčiť. Je to smutné, ale čo sa dá robiť, ak je koník starý, život ho už neteší, nežerie, alebo trpí na nevyliečiteľnú chorobu. Podľa etických zásad medzinárodnej jazdeckej federácie nesie človek zodpovednosť aj za koniec života zvereného koňa.

Aké sú skúsenosti veterinárky MVDr. Evy Cikrytovej?

„Pracujem so športovými koňmi, a tie sú mladé, na vrchole svojich síl a kondície. Ak sa niečo prihodí, najčastejšie dostanú smrtiacu injekciu. Inde kone strieľajú. Najsmutnejšie je, ak majitelia dajú kone na mäso. Len preto, že zostarli a nemôžu už podávať športové výkony. Ako pozitívny príklad by som spomenula Andreja Glatza, aktívneho jazdca, ktorý pre svoje kone zabezpečuje krásny dôchodok. Pasú sa v areáli jazdeckého oddielu a oslobodené od akejkoľvek práce tam dožívajú svoj život.“

Koník lekárom

A čo s novým koníkom? Nie každý majiteľ má k dispozícii lúky ako manželia, o ktorých sme hovorili na začiatku. A nie každý má toľko času, aby mohol pol dňa venovať starostlivosti o koňa. Najrozšírenejším, ale aj najdrahším riešením je preto ustajnenie zvieraťa v nájomnej stajni. Ceny sa pohybujú od 3000 do 8000 korún mesačne. Ani tam však nie je ideálny stav. Niekde chýbajú výbehy, o pasienkoch ani nehovoriac. Kone často stoja celý deň zavreté v boxe, hoci každodenný pohyb a kontakt s inými koňmi je pre ne nevyhnutný. Niektorí majitelia stajní aj profesionálni jazdci síce tvrdia, že koňovi celkom stačí, ak ho zoberiete denne na hodinu pod sedlo, čoraz viac je však zástancov názoru, že koníkom treba vytvoriť čo najprirodzenejšie podmienky. Kôň si potrebuje natiahnuť krk, vyváľať sa, vyblázniť, nadväzovať kamarátstva a hrať sa s ostatnými. To je v malom boxe nemožné. Ideálne je preto voľné ustajnenie, kde sú kone voľne na pastvine, a majú otvorenú maštaľ, kde sa v prípade nepriaznivého počasia môžu ukryť. Takýto spôsob ustajnenia je však na Slovensku skôr vzácnosťou.

Treba však pripustiť, že ani majitelia stajní to nemajú ľahké. Nie je možné vyhovieť každému a pri cene 3500 korún vlastne len kryjú náklady na kŕmenie, stajníka, elektrinu, vodu. Istým riešením je model bežne fungujúci v susedných Čechách. Majiteľ má k dispozícii box, výbehy a krmivo a o koňa sa stará sám. Síce ho to stojí o dve hodiny viac času, ale finančné úspory sú obrovské. Aj v drahej Prahe stojí takýto spôsob ustajnenia okolo 1600 korún. No najmä, práve takto si buduje s koňom blízky vzťah.

Zakončime príbehom i muža, ktorý si do sedla sadol prvý raz ako šesťdesiatročný. Kone celkom zmenili jeho život. Jazda na koni je totiž nielen úžasný relax, ale dokáže vrátiť i zdravie. Zbavil sa bolesti chrbta a kĺbov, dokonca sa po štyridsiatich rokoch znovu postavil na lyže, ktoré musel zanechať práve kvôli neznesiteľným bolestiam bedrových kĺbov. S prekvapením zistil, že vďaka „hipoterapii“ ho zrazu nič nebolí.

DANIELA DVOŘÁKOVÁ