Manželky jazdcov zväčša zbierajú body v súťažiach zručnosti. Silvia Ondrišová zvláda výmenu sviečok.

Pred nami je trasa do Zakopaného a späť do Smokovca, medzitým niekoľko súťažných úloh a prehliadka elegancie. Najvážnejšou úlohou je však vrátiť sa do cieľa. V aute s takým vekom to totiž vôbec nemusí byť samozrejmé.

Veteránske jazdy ako relax

S ťažkým a takmer nepohyblivým volantom Maxwellu sa trápi jazdec Ladislav Ondriš. Je to jeho prvé rallye s týmto autom. Za posledné dva roky, čo sa motá medzi veteranistami, má už čosi odjazdené. Na „maxwelku“ sa tešil, aj keď si na seba museli najprv zvykať. Asi najťažšie bolo nezabudnúť, že brzdná dráha sa blíži k desiatim metrom.

„Pred nami je 150-kilometrová trasa. Pri veľkej snahe a tvrdej práci to vyzerá na šesť až sedem hodín jazdy,“ varuje jazdec.

Priemerná rýchlosť, akou sa hýbeme, je asi 20 km za hodinu. Ladislav Ondriš však tvrdí, že dobrý jazdec dokáže vydupať aj 60 až 70 km za hodinu.

„Takto si aspoň poriadne vychutnáme jazdu, krajinu, poobzeráme si Tatry, no – zrelaxujeme. Pre nás je každé veteránske rallye predovšetkým istou formou oddychu, možnosťou spoznať skvelých ľudí, cestovať. Pri každodennej robote sa nacestujem autom až-až, jazdiť ma baví, ale viesť historický kus, to je niečo celkom iné, mám pocit, že je v tom aj adrenalín,“ zveruje sa L. Ondriš počas jazdy.

Jeho manželka Silvia v úlohe spolujazdca má pred sebou itinerár a pozorne skúma nákresy. Bojí sa, aby sme neprehliadli nejakú zradnú odbočku.

„Nedávno sme na jednom rallye blúdili, asi pol hodinu sme sa motali okolo jedného hradu, a nie a nie nájsť správnu cestu,“ vysvetľuje.

„Či som tu z povinnosti? Ale kdeže, mňa to baví!“ usmeje sa.

Spolujazdec má na takejto trase nezastupiteľné miesto. Nielen v navigácii.

„Krútiť volantom, to chce riadnu silu. Nohy zas bolia z plynu, má divnú polohu. Proste, pri takejto jazde si zapracuje celé telo. Na tvrdú robotu som tu teda ja a na súťažné úlohy mám spolujazdkyňu,“ smeje sa Ladislav Ondriš.

Čoskoro sa však dosmejeme. Sme ešte len v Kežmarku, teda necelých 30 kilometrov od štartu, a už to vyzerá, že definitívne balíme. Z „palubovky“ sa valí olej. Trochu smutní vystupujeme.

Zdá sa, že pre Maxwella z roku 1925 sa Tatranský veterán skončil.

Zlaté Jirkove ruky

Jirko Vávra si odjazdí väčšinu veteránskych podujatí s odťahovým vozidlom. Viac ako na „odťahovku“ sa však zúfalí jazdci spoliehajú na jeho preslávené „zlaté ručičky“. So starými motormi sa priam maznú. Aj Maxwella dával dohromady on. Bol to pôvodne kusisko hrdze s nefunkčným motorom, kúpený v Malackách od už druhého slovenského majiteľa. Jirko sa s Maxwellom hral celý rok. Zo škaredého kačiatka vypiplal elegantný kus. Taká klasická americká limuzína dvadsiatych rokov. Podobne ako väčšina veteranistov, aj on sa dostal k tejto vášni cez zbieranie autíčok a modelárčinu.

„Potom človek zatúži mať ich všetky v reále, a tak ich začne zbierať, hľadať, opravovať, začína sa to prvou motorkou a končí pri parnej lokomotíve,“ hovorí veteránsky fachman Jirko. A len tak mimochodom prehodí, že už sa dopracoval aj k spomínanej lokomotíve. Starých áut má asi tridsať. Toľko ich dal dohromady za obdobie asi 15 rokov, odkedy podľahol kráse historických vozidiel.

„Najcennejší je asi Austrofiat, nákladné auto z roku 1923. Zistil som, že je to piaty dochovaný kus. Vzácna je aj laurinka z roku 1926. Potom mám ešte jeden šporťák, z ktorých bolo vyrobených len päťsto kusov.“

Len čo Jirko Vávra dorazil do Kežmarku k „štrajkujúcemu“ Maxwellu, bolo cítiť úľavu.

„Choďte sa prejsť, ale o desať minút nech ste späť. Pokračujete v jazde!“

Nájsť problém bolo pre neho hračkou. Prasknuté tesnenie na tlakomeri.

Keď sme sa neskôr bavili o tom, či mu nie je ľúto, že mnohé z áut dáva dohromady, ale rallye s nimi nejazdí, pokrútil hlavou.

„Ja som s tými autami v dennom kontakte. Mňa teší, keď ich vidím na pretekoch, a úžasné je, ak dôjdu do cieľa. Už to je v mnohých prípadoch zázrak.“

Tatrovky pod Tatrami

Tatranský veterán ako medzinárodné podujatie na oboch stranách Vysokých Tatier sa v dnešnej podobe zrodilo len vlani. Akcie s rovnakým názvom mu však predchádzali už v rokoch 1983, 1988 a 1995. Dnes má za cieľ nie trhať rekordy, ale predovšetkým priblížiť históriu motorizmu a ukázať krásu starých áut.

Medzi tohtoročné rarity patrila Tatra T-70 A z roku 1934.

„Je to unikát, existujú len dve takéto Tatrovky. Jedna je v technickom múzeu v Kopřivnici a druhá, pojazdná, ktorá chodí každý rok po vlastnej osi na 5-6 veteránskych podujatí, je táto. Našla sa niekedy v 70. rokoch v hasičskom zbore v dedinke pri Jihlave. V našom Tatra veteran klube sme jej urobili kompletnú generálku a je ako nová! Len neviem, či by hasila,“ hovorí Antonín Kubíček z Kopřivnice.

Dušou i celým profesným životom Tatrovák nedá dopustiť na produkty osvedčenej firmy. Sám mal najväčšiu dôveru v Tatrovky, tak si kúpil T-613. Dnes by bola veteránom. O hasičskej Tatrovke ešte dodáva, že je ojedinelá aj tým, že je chladená vodou. Všetky ostatné Tatrovky sú chladené vzduchom.

Chvíľu hľadáme súvislosť medzi názvom áut Tatra a Tatrami. Kopřivničáka Kubíčka však nezaskočíme.

„To niekedy v dvadsiatych rokoch firma testovala autá. Tri šli do Tatier, do náročných terénov. Keď to domáci videli, nechceli veriť vlastným očiam – to sú vozy pre Tatry, vraveli. No a ten názov im teda prischol.“

Cez komparz k práci

Okolo veteránov sa motá kade-kto. Na podujatiach veteránov to pomaly začína vyzerať ako na golfe. A to je dobre, tvrdia organizátori takýchto akcií. A nielen oni.

Do Tatier zavítal aj holandský chargé d‘affaires Richard Hoffmann. Historické vozidlo riadil prvý raz. Bol nadšený. Podľa jeho slov sa symbolicky aj so starými autami dá dostať do Európskej únie. Volant svojho BMW 327 Cabriolet mu zveril podnikateľ Karol Paulů, ktorého cesta k starým autám bola dosť podivuhodná.

„Robil som komparz v nejakom filme, kde mali účinkovať tri staré autá. Stále sa kazili, nešlo to, a keďže som sa ponáhľal, zamotal som sa medzi ľudí okolo áut a začal som pomáhať s opravou. Keď zistili, že mi to ide, dali mi zmluvu. A tak ma staré autá dvadsať rokov živili. Dnes som sa opäť vrátil k svojej pôvodnej profesii, podnikám, ale autá mi zostali celoživotným koníčkom. So starými autami to máte ako so psom, raz ho zoberiete domov a už sa z neho stane člen rodiny. Okrem dcéry maturantky mám teda mnohopočetnú rodinu, sú tam kusy z dvadsiatych a tridsiatych rokov, z povojnových je tam krásny jaguár z roku 1952,“ opisuje svoju veteránsku story Karol Paulů.

Na tatranskej rallye každého pozýval do Slovenského dopravného múzea v Bratislave. „Je to úžasné, to musíte vidieť. To múzeum bolo v roku 2000 vyhodnotené ako najlepšie, tam sú kusy, to sa len tak nevidí.“

Nejde o víťazstvá

Organizátori Tatranského veterána tvrdia, že nejde o víťazstvá. Zdá sa, že majú pravdu. Súťažiaci boli v pohode, vysmiati, pomáhali si, tešili sa z príjemnej jazdy. Len traja nedošli do cieľa. Našťastie, nič dramatické sa neprihodilo.

Náš modrý Maxwell nakoniec došiel. Síce posledný, ale cestou dokonca raz predbiehal.

„Myslím si, že to bolo vydarené podujatie. Je oň veľký záujem, prihlásilo sa nám sto áut zo Slovenska a stodvanásť z Poľska. Vyberať nebolo jednoduché, ale sú isté limity, sme v Tatrách, a tak to rešpektujeme. Súťaže sa mohlo zúčastniť len 60 vozidiel. Výber sme robili najmä podľa veku, chceli sme predstaviť celé spektrum histórie motorizmu. Počasie nám prialo, ľuďom sa to páčilo, nič nepríjemné sa nestalo – čo viac si možno želať? Hádam len peniaze, aby sme mohli zorganizovať Tatranského veterána aj o rok,“ povedal riaditeľ pretekov Emil Môcik.

Práve on v roku 1977 zakladal v Poprade, ako piatom meste na Slovensku, Veteran Car Club. Sám totiž prepadol čaru historických vozidiel ešte ako študent Vysokej školy dopravnej.

„Raz k tomu pričuchnete a už je to navždy krásna choroba. Obávam sa, že som ňou nakazil už aj celú rodinu,“ dodáva. Tí, čo prešli tatranskú jazdu z vášne, mu rozumejú.

MIRA KOVÁČIKOVÁ

FOTO – AUTORKA