„O zberateľstve som nikdy nepremýšľal. Jediné, čo ma pri tom vari napadlo, bolo, že zberateľstvu sa asi naučiť nedá. Je v krvi, v génoch, je dané ako farba očí, vlasov. V podstate je to ošiaľ, stály pocit neznesiteľného smädu. Choroba, ktorá sa hneď po vypuknutí dostáva do akútneho stavu a toto štádium už potom trvá stále. Delirium collectoris. Zberateľstvo umenia je posadnutosť, droga, vyšťaviť sa duševne, telesne, finančne. Napriek tomu som rád, že ma tento vírus neobišiel a dobrovoľne sa hlásim k tým, ktorých psychológovia, samozrejme, so štedrou dávkou prehnanosti, prirovnávajú k hladnej mačke zúrivo sa ženúcej za vyhliadnutou korisťou. Podľa nich je kolekcionárstvo zmluva s diablom,“ vyznáva sa v jednej zo svojich kníh novinár a zberateľ umenia IVAN MELICHERČÍK.

Jednou z najpôsobivejších častí jeho zbierok je kolekcia afrického kmeňového umenia, ktorá svojím rozsahom i kvalitou nemá na Slovensku obdobu. Pred niekoľkými dňami ju vystavil v troch piešťanských galériách, kde už aj zostane.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste začali zbierať africké umenie?

Afrika bola pre mňa odmalička najzaujímavejším a najlákavejším kontinentom, smerovali tam všetky moje cestovateľské chlapčenské sny a mojimi obľúbencami a vzormi boli cestovatelia Zikmund a Hanzelka. Čítal som všetky ich knihy a stále som túžil vydať sa po ich stopách. Zatiaľ sa mi podarilo navštíviť Afriku päťkrát a vzhľadom na to, že som mal vždy veľmi blízky vzťah k výtvarnému umeniu, vznikol aj tento vzťah k africkému umeniu. No a nie nepodstatným impulzom na to, aby som začal zbierať africké kmeňové umenie, bol aj kubizmus. Je to môj najobľúbenejší výtvarný sloh, ktorý čiastočne vychádzal práve z afrického kmeňového umenia. Táto moja zbierka, ktorá má dnes okolo stoštyridsať kusov, vznikala dvadsaťtri rokov a jednotlivé exponáty som si prinášal nielen z Afriky, ale aj z ostatných krajín sveta. Najmä z Ameriky, kam sa z Afriky exportuje veľmi veľa kvalitných vecí.

Keď hovoríte o africkom umení, zdôrazňujete stále slovo kmeňové. Prečo?

Pretože pri každom jednom diele ide o kultúru konkrétneho kmeňa, ktorý má svoje rituály, kulty, mágiu, a to všetko je vždy dosť izolované od kultúr ostatných kmeňov. Toto umenie je vlastne anonymné. Vekmi sa udržuje pôvodný tvar a nikto sa nezamýšľa nad tým, kto to vytvoril. V Afrike neexistuje národná alebo štátna kultúra. Je to vždy záležitosť toho-ktorého kmeňa, aj keď kmeň presakuje trebárs do troch štátov. Identitu si udržiava práve v svojských, osobitých tvaroch. Tieto výtvarné prvky potom prenikali do všetkých produktov kmeňa, počnúc okenicami, dverami domov, cez rituálne masky a sochy, až po štíty, ktoré boli ozdobou bojovníkov.

Podľa čoho si vyberáte diela do svojej zbierky?

V prvom rade sa vyhýbam suvenírovej produkcii, teda tomu plytkému napodobňovaniu starých pôvodných tvarov, masiek a sôch. Skôr pátram po originálnych dielach, ktoré sa vyrábali na rituály, slávnosti a podobné kultové záležitosti. To je práve prvok, ktorý odlišuje etnické africké umenie od suvenírovej produkcie a dáva mu punc autentickosti. Ak sa však niečo vyrába len s úmyslom predať to a umiestniť na suvenírový trh, tak to už nemá s tradičným umením nič spoločné, aj keď to na prvý pohľad vyzerá rovnako.

Rozdiel je ale asi aj v cene.

Samozrejme. Napríklad nedávno bola v Paríži jedna maska vydražená za 3,4 milióna frankov. Jej repliku som mal možnosť asi pred rokom kúpiť za dvesto dolárov, pritom sú obe navlas rovnaké.

Nejde teda vôbec o lacné hobby.

Niektoré exponáty sú naozaj veľmi drahé, a tak človek musí občas uvoľniť niečo zo svojej zbierky, aby získal peniaze na iné. Pravdaže, dá sa kadečo získať za lacný peniaz, ale to je práve ten odvar, plagiáty a lacné kópie.

Všetky africké masky a sochy, ktoré vlastníte, sú teda pôvodné a v kmeňoch sa používali pri rituáloch?

Zbieram najmä takéto diela. Dokonca viem, že mnohé z nich sú poznačené určitými energiami, či už negatívnou alebo pozitívnou. Niektoré sochy a masky sa používali pri pohrebných obradoch, sú nasiaknuté touto pochmúrnou atmosférou a je to z nich aj cítiť. Sám tomu síce neverím, ale je pravda, že pri dvoch sochách sa naozaj necítim dobre. Pociťujú to aj moji hostia a dokonca dcéra, keď bola malá, od nich vždy utekala preč a plakala.

Odkiaľ ich máte?

Kúpil som ich od jedného slovinského inžiniera, ktorý žil dvadsaťpäť rokov v Kongu. Tam ich kúpil od šamana, ktorý ich mal nastoknuté pred príbytkom, aby odháňali zlých duchov. Neviem aká je v nich energia, ale naozaj, keď sa na ne pozerám, tiež mi nedodávajú dobrú náladu. Africké umenie má však dve základné polohy. Jedna je práve táto náboženská, rituálna alebo kultová, druhá je výtvarná a umelecká. Pre mňa je primárna práve tá druhá stránka, pretože som viac naklonený k výtvarnému umeniu ako k rozjímaniu o nadprirodzených silách a náboženských poslaniach týchto predmetov.

Keďže ide o pôvodné kmeňové diela, ako sa k nim dá dostať?

Niekedy je to problém. Hovorí sa, že všetky hodnotné veci už dávno opustili Afriku a kolujú v zahraničí, medzi galériami, zberateľmi a obchodníkmi. Mne sa ale pred niekoľkými rokmi podarilo v Keni získať jednu veľmi vzácnu masku. Uviazli sme vtedy s autom v pralese. Našťastie bola neďaleko dedina, a tak sme sa v nej usadili a čakali pol dňa na ďalšie auto. Pozeral som si tam jeden príbytok, v ktorom mali zavesenú krásnu masku. Osem hodín som strávil len tým, že som ju lákal od majiteľa. Nechcel som bez nej odísť, takže napokon mi ju predsa len predal. Vysvetľoval mi, že je to rodinná pamiatka, že ju používal už jeho dedo a potom aj otec. Je to naozaj veľmi stará maska a som rád, že sa k nej viaže aj takýto osobný vzťah a že poznám ľudí, u ktorých vznikla a ktorí ju používali.

Spomínali ste, že toto umenie sa líši od kmeňa ku kmeňu a každé je výnimočné. Ku ktorému kmeňu máte najbližší vzťah?

V prvom rade je to kmeň Songye v Kongu, z umenia ktorého vychádzal napríklad aj Picasso pri svojom prvom kubistickom obraze Slečny z Avignonu. No a potom je to niekoľko štátov západnej Afriky, predovšetkým Burkina Faso, Guinea a Pobrežie Slonoviny, kde výtvarne aj farebne tieto masky a sochy podľa mňa nemajú konkurenciu v celej Afrike.

Všetko sú to zrejme drevené diela.

Áno. Mnohé z nich som však musel nechať zreštaurovať, pretože boli prešpikované rôznym hmyzom. Časť týchto vecí som mal uložených u mamy, ktorá mi raz zavolala, aby som si ich prišiel odpratať, pretože to vŕzganie červotočov a chrobákov je také silné, že nemôže ani spať. V jednej maske bol dokonca mimoriadne agresívny chrobák, o ktorom mi v entomologickom ústave povedali, že ak by náhodou z nej vyliezol ešte jeden, tak mi do roka spadne všetok nábytok. Zatiaľ sa to, našťastie, nestalo.

Existuje niečo, čo by ste mali veľmi radi vo svojej zbierke?

Je to asi dvojmetrová socha vtáka, ktorú majú v kmeni Senufo na Pobreží Slonoviny. Jeden český zberateľ sa však teraz chystá do západnej Afriky a sľúbil mi, že ju pre mňa získa.

Získať takýto unikát je jedna vec, ale ako sa dá previezť cez hranice?

Nie je to až také komplikované, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Ľudia aj úrady si tam uvedomujú, že toto je jedna z mála možností, ako ich štát môže zarobiť. Colníci to teda vlastne tolerujú. Ja som nemal na hraniciach nikdy problémy, a aj keď som niekedy prevážal päť – šesť vecí, nikto mi nič nevytýkal. Ale môjmu kamarátovi sa napríklad stalo, že keď vyvážal z Konga jednu malú sošku, ktorú dostal ako dar, na letisku ho zatkli, obvinili, že ju ukradol v Národnej galérii a mal zaplatiť pokutu. Napokon od neho colníci vymámili tristo dolárov pod zámienkou ochrany kultúrneho dedičstva krajiny. Pritom vedeli, že ide o obyčajný bezvýznamný kus dreva.

To má nepochybne súvislosť aj s biedou v Afrike, ľudia si zrejme chcú prilepšiť aj takýmto spôsobom.

Určite. Bohužiaľ, má to aj negatívny vplyv, pretože dielne, v ktorých vyrábajú tisícky replík, zahlcujú trh nekvalitnými artefaktami a znehodnocujú ho. Kto sa v tom nevyzná, je, samozrejme, obeťou. Africké umenie je však jedným z mála tovarov, na ktorých sa dá zbohatnúť. Ak sa vám podarí získať niečo originálne v Afrike, tak to môžete zberateľom v Európe predať za mnohonásobne vyššiu cenu.

To však pravdepodobne nie je ten moment, kvôli ktorému sa zberatelia orientujú na africké kmeňové umenie?

Myslím si, že toto umenie je stále nedocenené, hoci patrí k pilierom svetového umenia. Ktosi raz prirovnal jednoduchú africkú masku k európskej gotickej katedrále, ktorá je symbolom európskej kultúry. Toto porovnanie asi najlepšie vystihuje, že toto jednoduché kmeňové umenie je nasiaknuté duchovnom a je symbolom africkej kultúry. Okrem toho, ide o anonymné umenie, a práve v tomto je to spravodlivé. Zberateľský snobizmus, ktorý je veľmi častý v modernom umení, tu teda neexistuje. To, čo určuje kvalitu a záujem o to-ktoré dielo, je naozaj len tvar, vypracovanie, zaujímavosť a originalita.

Vy ste sa teraz rozhodli nechať celú vašu africkú zbierku v Piešťanoch. Nie je to trochu zvláštne? Diela ste zhromažďovali dlhé roky, investovali ste do nich nemalé finančné prostriedky a teraz sa ich takto zbavujete?

Nezbavujem sa ich. Rozhodol som sa, že po tejto trojvýstave, ktorá potrvá do polovice októbra, nechám tieto diela v Piešťanoch pod správou mesta s tým, aby boli natrvalo vystavené a trochu okysličili kultúrnu ponuku v tomto meste. Nazdávam sa, že budú v dobrých rukách a zároveň budú aj kultúrnym zážitkom pre návštevníkov mesta a tunajších kúpeľných hostí. Okrem toho mám týchto diel už veľa, aj s ich skladovaním sú problémy a myslím si, že bude lepšie, keď ich uvidí čo najviac ľudí, než by mali byť zatvorené niekde v sklade.