, predsedníčka poľského Výboru na obranu práv dieťaťa.
Gazeta Wyborcza s ňou priniesla rozhovor.
Organizácie na obranu práv dieťaťa organizujú v súčasnosti v Poľsku kampaň proti násiliu. Ich protivníci ich však obviňujú, že očierňujú poľskú rodinu. Ako vyzerá situácia podľa vás?
Tí, ktorí dnes bagatelizujú problém násilia páchaného na deťoch, krivdia jeho obetiam. Toto násilie sa vyskytuje všade na svete. Z tohto hľadiska je Poľsko priemernou krajinou, ktorá nie je ani osobitne mierna, ani krutá. Poľskí lekári na chirurgických oddeleniach každoročne zachraňujú životy okolo 500 ťažko zbitých detí. Päťsto nahlásených násilných činov ročne je však len vrcholom ľadovca, pretože ďalšie deti si lížu rany v závetrí domova. Deti, ktoré bývajú ťažko poranené, nezriedka prichádzajú o život. Nielen preto, že ich poranenia sú rozsiahle, ale aj kvôli tomu, že rodičia v ambulanciách neraz klamú. Tvrdia napríklad, že dieťa spadlo zo schodov, z nočníka, že liezlo na skriňu. Nedávno sa do nemocnice dostalo devätnásťmesačné dievčatko – diagnóza bola otrava pokrmom. Ukázalo sa však, že má rozsiahle poranenia brušnej dutiny. Pravou príčinou bolo, že matka po ňom skákala opätkami. Alebo: zbité dieťa sa schúli do kúta. Rodič si myslí, že sopliak zaspal. V skutočnosti má ťažký otras mozgu a umiera. Sú to strašné prípady. Zatváranie očí pred násilím páchaným na deťoch, vrátane sexuálneho, znamená súhlas s týmto násilím. Dieťa nehovorí priamo, ale sa pýta, prečo sa ma ten ujo tak čudne dotýka? Matka, ktorá nevie, o čo ide, odpovie: To preto, lebo ťa má rád.
Pred niekoľkými rokmi sme mali v Poľsku veľkú diskusiu o tom, či možno dieťaťu streliť zaucho. Nepreháňa sa, pokiaľ ide o rodičovské zaucho? Veď to ešte nie je násilie.
Vo väčšine prípadov ľahké zaucho neuškodí, ale viem o matkách, ktoré – hoci to neboli nijaké obludy – začali zauchom a skončili takým výpraskom, že dieťaťu vážne ublížili. Obyčajne sa to začalo nevinnou prosbou, aby si dieťa poupratovalo izbu, potom bol krik, zaucho, a keď to nefungovalo, nasledoval výprask. Keď teda počujem, že zaucho je nevinné, pýtam sa: aké zaucho? Keď ho dá mama, tak áno, a keď otec, tak nie, lebo je silnejšie? Také, po ktorom zostane dvojcentimetrová modrina, áno, a také, po ktorom zostane dvanásťcentimetrová, nie? Nikdy presne nevieme, koľko agresie v nás zostane, keď strelíme prvé zaucho.
Niektorí ľudia v Poľsku sa nazdávajú, že inštitúcia hovorcu práv dieťaťa nie je potrebná, lebo dieťa má svojich prirodzených hovorcov – rodičov a učiteľov. Prečo potrebujeme inštitucionálne formy na obranu práv dieťaťa?
Na otázku, Pred kým chcete brániť deti?, odpovedáme od roku 1981, teda od čias založenia Výboru na obranu práv dieťaťa. Odpovedáme stále rovnako: pred hlúposťou, ignoranciou, krutosťou. Výbor vytvorili psychológovia, pedagógovia a vychovávatelia. Vtedy na nás zapôsobila smrť malého Daniela, šesťročného chlapčeka z tzv. dobrej rodiny. Ubili ho na smrť remeňom, lebo si nevedel zaviazať šnúrky na topánkach. Susedia počuli krik, ale všetci si mysleli, že jeho rodičia, vzdelaní ľudia, ktorí nepijú, vedia, čo robia.
Obrancom práv dieťaťa sa vyčíta, že práva detí kladú do opozície k autorite rodiny.
To je absolútne nedorozumenie. Niet pochýb o tom, že prirodzeným prostredím dieťaťa je rodina. Rodina, ktorá škodí dieťaťu, je chorým organizmom, ktorý treba liečiť. Vyžaduje si psychologickú, finančnú i sociálnu starostlivosť. Pri výbore pracuje intervenčno-sprostredkovateľské stredisko, ktoré pomáha rozvádzajúcim sa rodičom. Ide o to, aby takpovediac nerozviedli pri tejto príležitosti dieťa s druhým rodičom – teda s tým, ktorý nedostal dieťa do opatery. Otec, dokonca aj nedeľný, je pre dieťa hotovým pokladom. Tí rozhádaní, bývalí partneri zostanú rodičmi do konca života a musia sa naučiť fungovať v novej úlohe. Aj to je cieľom našej práce – situovanie dieťaťa v rozbitej rodine.
O ktorých právach dieťaťa je dospelých ľudí najťažšie presvedčiť?
O rešpektovaní osobitostí dieťaťa, o nečítaní jeho korešpondencie, pamätníčka, o tom, aby nenačúvali jeho telefonickým rozhovorom. Sú výnimočné prípady, ktoré nás od toho oslobodzujú, keď máme napríklad podozrenie, že dieťa sa dostáva do osídel drog alebo zločineckej spoločnosti, a keď ho chceme za každú cenu zachrániť. Poľskí rodičia si ťažko vedia zvyknúť na fyzickú nedotknuteľnosť dieťaťa – nevedia si odpustiť zauchá, ktoré, ako vysvetľujú radi najmä otcovia, ani im samým kedysi nezaškodili.
Vyhovárame sa, že máme čoraz menej času na deti.
Ja takúto výhovorku neprijímam. Výchova prebieha aj pri varení, upratovaní a príprave kúpeľa. V rodinnom živote je množstvo príležitostí, ako byť spolu s deťmi, ale my často radšej sedíme s novinami v rukách, alebo tupo hľadíme na televíziu. Obyčajne sa pýtame: Máš hotové domáce úlohy? Ale nespýtame sa: Čo ťa trápi? Dieťa by malo mať nárok na vrúcnu rodičovskú reakciu 365 dní do roka. Využiť sa dá všetko, dokonca aj spoločné nákupy v hypermarkete. Pri pohľade na tovar si dieťa rozširuje vedomosti. Nesplnená túžba je príležitosťou povedať dieťaťu o finančných problémoch. Koľko detí vie o tom, že rodičia majú finančné ťažkosti? Veľmi málo. A prečo? Veď aj dieťa je členom rodiny. Dokonca aj malé dieťa by malo vedieť o zdravotných problémoch matky. Výchova znamená umožňovanie prístupu k spoluúčasti na rodinných problémoch prostredníctvom rozprávania. Okrem toho, deti chcú byť užitočné. Potom dvanásťročné dieťa počuje: Veď ty nič nerobíš. A do dvanásteho roka života sme ho k ničomu nepustili a hovorili sme mu, že sa v živote ešte napracuje. Alebo sme všetko urobili za neho, lebo bolo pomalšie. Pravdaže, veľa rodičov sa o deti stará, zabezpečuje im solídnu existenciu a vzdelanie, ale zanedbáva emocionálny a sociálny rozvoj. Tak nám vyrastá pekná, inteligentná mládež, ktorá má však slabú psychiku, nie je pripravená na život, nie je zrelá na úlohu muža, ženy, rodiča.
Ako vyzerá z hľadiska dieťaťa poľský problém číslo jeden?
Je to chudoba. Veľa poľských detí žije pod hranicou chudoby. Sú zle živené a na dedine majú ťažší prístup k osvete a k vzdelaniu. Cítia sa deťmi druhej kategórie, lebo vedia, že vedľa nich jestvuje iný svet, kde ich rovesníkom nič nechýba. Každé tretie dieťa, ktoré sa ocitlo na stanici starostlivosti, je tam kvôli tomu, že pochádza z chudobných pomerov. Čoraz častejšie sa stáva, že si rodičia neprídu vyzdvihnúť svoje dieťa z nemocnice.
Roku 1997 zlikvidovali úrad splnomocnenca pre detské záležitosti, ktorého ste boli poslednou šéfkou.
Keď som odchádzala, napísala som premiérovi, aby sa niekto ujal štyroch programov, ktoré sme pripravili na mojom úrade. Nedostali sme nijakú odpoveď, ani niečo napríklad v zmysle ďakujeme, nemáme záujem, sami vieme, ako tie problémy riešiť. Na prvej schôdzke novej vlády sa ako priorita formuloval likvidačný plán môjho úradu. Úloha vlády spočívala v inšpirovaní a koordinácii vládnych programov, ktoré sa týkali asi len jednej tretiny obyvateľstva. A tak sa stalo, že do dnešného dňa chýba diagnóza situácie poľských detí: vzdelanostná, zdravotná, existenčná. Z deväťdesiatych rokov máme len útržkovité dáta.
Nemáte po tých dvadsiatich rokoch boja za práva dieťaťa pocit, že ste celý čas hádzali hrach o stenu?
Nie, pretože sa zmenilo spoločenské vedomie. Najmä v prostredí, kde sa deťmi zaoberajú profesionálne medzi pedagógmi, psychológmi, sudcami, súdnymi kurátormi. Stovky školení, letákov a stretnutí priniesli určitý efekt. Keď sme sa pred dvadsiatimi rokmi obrátili na školského pedagóga s otázkou, čo sa deje so žiakom XY, vedel povedať len toľko, že má problémy s učením. Dnes takýto pedagóg sám telefonuje na výbor a hlási: V triede mám chlapca, ktorý má ťažkosti a obávam sa, že mu niekto ubližuje. Pred dvadsiatimi rokmi nás súdy považovali za votrelcov. Dnes počas rozvodového konania sudcovia odporúčajú rodičom, aby sa obrátili na nás a naučili sa chrániť dieťa počas ťažkého obdobia. Roku 1981 nás zaregistrovali ako občianske združenie číslo 1061. Tých 1060 združení pred nami, to boli všetko spolky, ktoré pracovali v prospech dospelých. Náš výbor bol prvou organizáciou intervenujúcou v prospech dieťaťa. Dnes sú ich v Poľsku stovky.
MARIA KRUCZOWSKA
Gazeta Wyborcza
