Slovo odchod nie je obyčajné podstatné meno. Viaže na seba celé strapce ďalších slov, vyvoláva obraz mávnutia rukou, ktoré môže byť zároveň gestom na rozlúčku aj do vyhnanstva. Viaže na seba aj slovo návrat a ony oboje uvoľňujú rovnaké pocity smútku alebo úľavy. Tie záležia len od postoja toho, kto zostal. Pre mňa, ktorý zostáva na Slovensku, je zvesť o tom, že Maďari odchádzajú, ešte smutnejšia ako tá, že sa vracia Mečiar.
Nie preto, žeby mi bolo Maďarov ľúto. Súcitu sme v skutočnosti hodní my, pretože ich odchod je dôkazom našej vlastnej národnej nezrelosti. Nevydržali sme sa pozerať do ich zrkadla, v ktorom vyzeráme ako nacionalisti a vyhlásili sme, že je krivé. Preto sa za trest budeme opäť pozerať len do toho, ktoré nám nastaví Mečiar.
Keby sme boli schopní vydržať hľadieť do zrkadla nastaveného Maďarmi, uvideli by sme, aký nezmyselný je náš urputný zápas o národnú nadvládu. Nikdy v ňom nemôžeme zvíťaziť, pretože Maďari odmietajú byť našimi protivníkmi. V okamihu, keď by sa nimi mali stať, odídu aj s rozbitým zrkadlom. Nie zo Slovenska, ale do svojej vlastnej komunity, kam nebudeme mať prístup.
Vôbec pritom nejde o to, či majú nárok na to či ono a či sú argumenty za také či onaké členenie krajiny pravdivejšie. Maďari nie sú lepší ľudia ako Slováci. Majú však zhodou historických okolností zrkadlo, ktoré nás ukazuje presne takých, akých nás vidí napríklad aj celá Európa. Až s ním odídu, nebude na nás pekný pohľad, lebo si prestaneme dávať pozor na výraz tváre.
Je smutné zostávať na Slovensku s Maďarmi, ktorí sú na odchode, a vedieť, že mnohým Slovákom sa práve preto uľaví. Pozerať sa do zrkadla, ktoré nám nastavia oni, bude ešte smutnejšie.
