
Jozef Krasula (1961) absolvoval teóriu kultúry na FF UK v Bratislave. Žije v Bratislave a Partizánskom a svoj pracovný čas delí medzi Galériu Michalský dvor a divadlo, je čerstvým prezidentom slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie amatérskeho divadla (AITA/IATA). FOTO SME – PAVOL MAJER
tlači a nezvyčajný záujem publika.“ Túto vetu vyslovil na margo vystúpenia Divadelného združenia Partizánske na Svetovom festivale divadla v Monaku režisér Silvester Lavrík, ktorý bol členom slovenskej delegácie pozorovateľov a seminaristov na tomto podujatí.
Aj táto poklona bola dôvodom na rozhovor s riaditeľom, režisérom, scenáristom i hercom Divadelného združenia Partizánske JOZEFOM KRASULOM.
Váš súbor, ktorý vlani oslávil dvadsať rokov, už navštívil kopu európskych krajín, ale aj Mexiko či Japonsko. Bolo Monako niečím výnimočné?
„Je to jediný festival, ktorý si oficiálne môže hovoriť – svetový, koná sa každé štyri roky a je považovaný za najvýznamnejšiu prehliadku neprofesionálneho divadla. Zúčastnilo sa na ňom dvadsaťštyri súborov, patrí k nemu množstvo sprievodných odborných akcií i veľká okázalosť, koná sa pod záštitou princa Rainiera a ďalších celebrít.“
To zrejme zaručovalo aj zodpovedajúce podmienky a kvalitné fungovanie celého podujatia.
„Skôr nie. Kým napríklad na festivaloch v Hronove či nemeckom Paderborne celé úsilie smeruje k tomu, aby sa vytvorili čo najlepšie podmienky pre divadelníkov a ich predstavenia, v Monaku sa všetko robí pre spokojnosť honorácie. Iné festivaly mi pripadajú živšie, slobodnejšie.“
Stretli ste sa s niečím, čo vás zaskočilo?
„Vedeli sme, že každá hra môže trvať maximálne hodinu, ale aj tak je nezvyklé, keď je na javisku semafor a posledných desať minút vám začne do predstavenia svietiť najskôr zelená, potom oranžová a nakoniec červená. Ak to nestihnete, minútu po uplynutí hodiny sa všetky svetlá vypnú. Na pokoji to rozhodne nepridá.“
Okrem umeleckého úspechu s hrou Prvá jazdecká, ktorú ste režírovali i napísali na motívy poviedok Isaaka Babela, vás čakalo aj dosť oficialít?
„Absolvoval som obed s predsedom monackej vlády, ale na spoločný večer všetkých účastníkov sme sa nedostali, lebo jedna vstupenka stála 375 frankov a my sme mali problémy vôbec zohnať peniaze na samotnú festivalovú účasť. Organizátori platili pobyt desiatim ľuďom a nás bolo osemnásť. Na cestu sme dostali z Pro Slovakie, niečo nám dalo mesto Partizánske a na zvyšok sme sa skladali z vlastného.“
A čo Národné osvetové centrum, ktoré je metodickým a organizačným garantom amatérskych divadiel?
„Vraj mu predpisy nedovoľujú poskytnúť nám akékoľvek financie na cestu. Nerozumiem kultúrnej politike tohto štátu. Sú predpisy, ktoré dovoľujú vycestovať futbalistom do šestnásť, osemnásť a do neviemkoľkých rokov, sú peniaze pre reprezentantov v orbe a sejbe, ale pre slovenské amatérske divadlo, ktoré má vo svete výbornú povesť, to akosi nejde.“
Čím to je, že naše amatérske divadlá, ale aj české, maďarské, poľské sú na medzinárodnej scéne permanentne úspešné?
„Na jednej strane je to tá naša povestná duša a potreba všetko robiť, ako keby išlo o život. A na Západe, a to platilo aj pred rokom 1989, sa každý, čo len trochu to divadlo vie robiť, hneď snaží prejsť na profesionálnu bázu a živiť sa tým. A tak automaticky vypadáva zo štruktúr amatérskych festivalov, ostávajú tam len nadšenci, ktorí to robia naozaj iba ako nezáväzné hobby. U nás, naopak, sa väčšina kvalitných ľudí z amatérskej scény nechce alebo často z byrokratických dôvodov nemôže prebiť do profi divadla.“
Povedzme, že by sa ten prechod uľahčil. Pomohlo či uškodilo by to amatérskemu divadlu?
„Základňa by sa neoslabila. Špičky by síce odchádzali, ale ako to aj vidíme na tých niekoľkých príkladoch, ktorým sa to podarilo, stále by mali možnosť sa vracať a spolupracovať s neprofesionálnym divadlom. Takže odpoveď je – pomohlo.“
Vy sa nechcete profesionalizovať?
„Ako divadlo na to nemáme ani ambície, ani kvalitu a ani peniaze. Nechcem dopadnúť ako Blaho Uhlár a takmer všetku energiu vynakladať na zháňanie peňazí. Ja osobne však mám prvý kontakt s profesionálnou scénou a v Mestskom divadle v Zlíne režijne pripravujem vlastnú dramatizáciu poviedok Otu Pavla Jak jsem potkal lidi.“
Vaše účinkovanie v Monaku malo veľký ohlas, dostali ste viacero ponúk vystupovať v zahraničí. Myslíte, že ani teraz sa nezmení postoj NOC k spomínaným problémom?
„Nerobím si ilúzie, nikto sa nechce púšťať do konfliktných či koncepčných vecí, vždy sa všetko len hasí v duchu línie momentálnej moci. Naopak, Národné osvetové centrum urobilo ďalší negatívny krok vo vzťahu k amatérskemu divadlu. Keďže potrebuje ušetriť peniaze, tak direktívne rozhodlo – bez konzultácie s redakciou či redakčnou radou, že mesačník Javisko sa stane dvojmesačníkom.“
Nedúfate v pomoc ministerstva?
„Odpoviem príkladom z Čiech. Na festivale v Hronove si sadli minister kultúry Dostál a exminister Uhde s divadelníkmi na pivo a dlho debatovali o amatérskom divadle. Viete si predstaviť, že by u nás s nami niečo podobné absolvovali trebárs Slobodník s Romanom, Hudecom a Kňažkom?“
ALEXANDER BALOGH