
Aj deti by mali rozhodovať o svojich prázdninách. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
V praxi sa často vyskytujú dva extrémy riešenia rébusu nadmiery voľna. Mládež sa buď nechá napospas ulici, alebo sa jej nalinkuje minúta po minúte. Podľa odborníkov nielen prvá, ale ani druhá možnosť nie je ideálna, lebo rodičia by nemali preberať úplnú zodpovednosť za trávenie voľného času svojich detí.
V niektorých rodinách sú dospelí horší než generáli: „Tak, a teraz sa pôjdeme korčuľovať, po obede si pozrieme výstavu a večer stihneme ísť aj do kina!“ A nemilosrdne zadlávia dieťa násilným programom. Špeciálna pedagogička Zuzana Zimová, šéfka Centra výchovnej a psychologickej prevencie v bratislavskej Petržalke, nad tým krúti hlavou. Podľa nej sa má dieťa rovnako ako dospelý podieľať na budovaní programu a rozhodovaní, čo uprednostniť. „Môžeme mu radiť systémom - toto by bolo fajn, na toto máme dosť možností a podobne. Ale v konečnom dôsledku by malo ono samo rozhodnúť o svojom voľnom čase. Vedieme ho tým aj k zodpovednosti, ako raz bude samo vplývať na trávenie času. Ak sa potom aj program nevydarí, dieťaťu už nepadne tak ľahko vyhodiť na oči rodičovi: Ty si to zle vymyslel! Už má k tomu iný vzťah,“ tvrdí pedagogička.
Stáva sa aj to, že rodinné dovolenkové projekty sú pre deti nudné. Nič však nebráni dať im najprv trebárs prospekty hradov a ponúknuť: Skús nájsť, ktorý by ťa bavilo vidieť.
Pri tínedžeroch odborníci odporúčajú, že je ešte menej vhodné kibicovať do trávenia času. Rodič, ktorý dokonca skĺzne do floskuly - to keď ja som bol v tvojom veku - riskuje dokonalé znemožnenie. „Dnešní mladí majú oproti našej mladosti neporovnateľne viac podnetov, informácií a možností a majú to v rozhodovaní oveľa ťažšie. Preto je odmalička také dôležité vedieť si vyberať a dokázať sa niečoho aj vzdať, zvoliť si len to, čo ma najviac zaujíma,“ hovorí Zimová.
Podľa nej v tomto období treba deťom dopriať aj taký čas, ktorý je len ich. Aj ono si potrebuje chvíľu len tak pasívne poležať, spracovať strávené chvíle. „Lebo zážitky sa ukladajú a ak sa nespracujú, dieťa ich prejde po povrchu, bez uvedomenia si toho, čo prežilo.“
TÁŇA RUNDESOVÁ