Zuzana Lacková (1969) vyštudovala scénické a kostýmové výtvarníctvo a opernú réžiu na VŠMU v Bratislave. Má za sebou réžie i scénografie Hindemithových diel (DŠ VŠMU), Mozartovej Figarovej svadby (ŠD Košice), Verdiho Nabucca (SND Bratislava, 1999), či Puccinoho Bohémy (ŠD Košice, 2000). Od januára 2000 je šéfkou Opery Štátneho divadla v Košiciach.
FOTO PRE SME - VERONIKA JANUŠKOVÁ
Zuzana Lacková odmalička bojovala o dve lásky - hudbu a výtvarné umenie. Nakoniec nad ňou obe zvíťazili. Ako absolventka scénického a kostýmového výtvarníctva i opernej réžie VŠMU v Bratislave je jednou z mála slovenských divadelných režisérok. Jej nateraz posledná inscenácia - Pucciniho Bohéma - mala premiéru v decembri minulého roku v Štátnom divadle v Košiciach. Je to presne rok, čo bola ZUZANA LACKOVÁ menovaná na post šéfky Opery Štátneho divadla Košice.
Aké predstavy ste mali pred rokom a čo z nich sa vám podarilo uskutočniť?
„Nemohla som urobiť hrubú čiaru a začať celkom nanovo. Aj to najrealistickejšie minimum sa dosahuje ťažko. Problém je aj v legislatíve, ktorá nás núti pracovať s obmedzenými kompetenciami, v nevyjasnených vzťahoch, s nedostatkom pracovných miest. A to ani nechcem hovoriť o financiách, pretože s tým sa boria všetky súbory. Na Slovensku sú ešte k tomu, na rozdiel od zahraničia, šéfovia súborov vymenovaní na dobu neurčitú, takže vlastne neviem, dokedy tu budem a ako si mám svoje predstavy rozvrhnúť.“
Ako stimulujete súbor, keď je na všetko tak málo peňazí?
„Pri priemerných platoch okolo 6500 korún hrubého ľuďom každý idealizmus zhorkne. Pokiaľ ide o sólistov, istá fluktuácia je prirodzená, a aj zdravá. No orchester treba naopak stabilizovať. Pri úvahách o rozpočte však prídete k rovnici: niekoľkokorunová úprava platov rovná sa jedno miesto pre súbor naviac. Náš orchester má 36 hráčov, to je málo aj pre komornú operu. Všeličo robíme na kolene, ale v každom prípade stále niečo robíme.“
Čo pripravuje Opera ŠD na budúci rok?
„Novú inscenáciu Rigoletta, ktorá je súčasťou projektu Pocta Verdimu. Rokujeme o spolupráci, ktorá by mala priniesť premiéru operno-baletnej drámy Dušana Rapoša Peter a Lucia. Na veľkej aj na malej scéne Štúdia ŠD budeme uvádzať koncerty. V budúcej sezóne uvedieme okrem klasického operného a operetného repertoáru Brittenovu Phaidru a Stravinského Kráľa Oidipa, a Čarovnú flautu v dvoch verziách, pre deti i dospelých.“
Bojuje vo vás pri výbere titulu manažér s režisérkou alebo aj režisérka so scénografkou?
„Manažérka s inscenátorkou. Nie je to jednoduché: vybrať titul, ktorý má istý výchovný dopad nielen na súbor, ale i na publikum, budovať repertoár a hľadať smerovanie opery ako žánru. To všetko s danými personálnymi a finančnými limitmi.“
Stimuluje niečo vznik nových pôvodných opier, majú šancu byť predvedené verejnosti?
„Otázka je, ako dlho majú šancu udržať sa na javisku. Uvedenie novej slovenskej opery je iste riziko. Ale prečo sa o to nepokúsiť? V každej sezóne to však určite nejde.“
Ste takmer jediná žena, ktorá na Slovensku v uplynulom roku vytvorila inscenáciu. Uvedomujete si túto výnimočnosť? Uľahčuje vám či naopak komplikuje pozíciu?
„Snažím sa nevnímať to ako výnimočnosť. Pre mňa réžia nie je otázkou pohlavia, i keď je pravda, že aj v tejto profesii musí byť dnes žena ešte stále dvakrát taká dobrá, aby ju muži vôbec pustili medzi seba. Je smutné, ak je úspech možnosť urobiť jednu inscenáciu v sezóne, tak pre režisérku, ako pre režiséra.“
Ako znášate emocionálne napätie skúškového obdobia a celého divadelného prostredia?
„To napätie je mimoriadne stimulujúce. Svojím spôsobom je to zmenený stav vedomia a bolo by nádherné môcť ho vychutnať naplno a častejšie. Otrava divadlom sa, prirodzene, niekedy dostaví. Vtedy je najlepším, a, žiaľ, i najvzácnejším liekom ticho a samota.“
Mali ste doteraz problém pracovať s nejakým spevákom?
„Nie. Každý interpret je jedinečná osobnosť, a to ma nesmierne inšpiruje. Preto sa nikdy nepokúšam nejakú situáciu, ktorá by mohla pôsobiť aj vypäto, vnímať ako konflikt.“
Ako vníma Bratislavčanka pôsobiaca v Košiciach bratislavocentrizmus?
„Do Košíc som šla trošku aj naštrbiť túto optiku, ktorá je v opernej oblasti už celkom nezmyselná. Aj keď sme malou krajinou, tri súbory sú minimum pre akékoľvek konkurenčné prostredie.“
Čo považujete za najväčší problém regionálnych divadiel na Slovensku?
„Najväčším problémom regionálnych divadiel je hlavne to, že sú považované za regionálne. Vo svojej podstate je regionálnym každé divadlo, a to v dobrom zmysle, vo vzťahu k istému kultúrnemu a spoločenskému zázemiu, bez úškrnov.“
Vy ste sa k opernej réžii dostali istotne aj vďaka rodinnému zázemiu. Existuje však vo všeobecnosti dostatočná výchova mladého diváka k opere?
„Nie. Všeobecné učivo sa opere nevenuje, noví priaznivci sa rodia tými najrozličnejšími cestami. Určite najdôležitejšie sú detské zážitky.“
Ktorú operu by ste odporúčali vidieť ako prvú a prečo?
„Netrúfam si povedať, určite je to veľmi individuálne, ale myslím si, že Mozart je pre mladého diváka veľmi vhodný pre svoju ľahko prijateľnú hudobnú štruktúru, pre svoju hravosť, úprimnosť a čistotu.“
ZUZANA ULIČIANSKA
