Futbalisti bratislavského Interu mali v prvom zápase tretieho predkola Ligy majstrov favorizovaný nórsky Rosenborg Trondheim v hrsti, ale nezovreli ju dostatočne pevne. Z črtajúceho sa nádejného dvojgólového náskoku je pred odvetou nakoniec iba remíza, ktorá približuje nášho majstra po roku opäť skôr len k povinnému prestupu do Pohára UEFA ako k vytúženému postupu do štedro platenej základnej skupiny najcennejšej európskej súťaže.

Inter v stredu večer na Pasienkoch ukázal svoje dve rozporuplné tváre - typickú slovenskú v prvom polčase a modernú európsku po prestávke. Bol to ostrý kontrast ako nemajú naše kluby hrať na medzinárodnej scéne, vystriedaný strhujúcim dvadsaťminútovým receptom, ktorý jediný vedie k prieniku medzi lepšiu futbalovú spoločnosť. Táto pasáž by mala slúžiť ako vzorová pri konfrontácii našich klubov so zahraničnými. Nie mená, tradície, názov klubu či jeho predchádzajúce úspechy rozhodujú o výsledkoch.

Ak Nóri inkasovali rýchle tri góly, určite nie preto, že hrali zle. Hrať zle ich prinútil Inter. Zvýšeným nasadením, agresivitou, dôrazom, víťaznými osobnými súbojmi, „lietaním“ po ihrisku. Účinnými ofenzívnymi zbraňami, po ktorých zakrátko vyprchala polčas starostlivo pestovaná severská pohodička.

Ak to naši hráči dokázali, potom si uplietli na seba bič. Po strede budú ťažko niekomu vysvetľovať, že to nie je len v ich morálke, prístupe či dávke sebavedomia. Tieto vlastnosti majú, pochopiteľne, aj Nóri. Rozdiel je v tom, ako s nimi dokážu narábať v pravej chvíli a na pravom mieste. Rešpekt je potrebná vec. Ak si ho pripustia hráči viac ako je zdravé, prerastie do obavy. A z nej je už veľmi blízko k strachu. Tomu interisti zbytočne podľahli v prvej časti hry.

Záverečná štvrťhodina bola najmä o skúsenostiach. Keby ich mal Inter viac, nedopustil by taký zvrat. Zo skúseností sa zvykne odvíjať i pohotová taktická reakcia, zmena systému či rytmu hry. Vo futbale nemá zatiaľ tréner možnosť vybrať si oddychový čas, aby pripravil hráčov na novú situáciu. Musia ju zvládnuť sami hráči. Žlto-čierni s ňou nenaložili celkom správne. Nechali sa až príliš uniesť hektickým obratom v skóre a vyšponovanou atmosférou na štadióne.

Skôr sa žiadalo hru upokojiť, skonsolidovať najmä zadné rady, pokúsiť sa o účelovú kombináciu v strede ihriska, kúskovať priebeh záverečných minút. V najhoršom prípade aj za cenu odkopávania lôpt a „ťahania“ času. Pri takomto stave to patrí k zabehanej strategickej výbave vyspelejších európskych tímov. A málokto si dovolí ich za to kritizovať. Nie sme vo futbale takí veľkí, aby sme nekopírovali dobré veci. Potom by sme možno nemuseli hovoriť o dvojnásobnom nešťastí slovenského majstra (pokutový kop a vlastenec Kunza).

MIROSLAV BUKOV