Zo začiatku za ňu požadovali tri milióny dolárov, a keď pochopili, že také peniaze nikto nezaplatí, postupne cenu znižovali.

Napokon ju držali už skôr zo zotrvačnosti, v domnienke, že sa situácia v Čečensku nejakým zázrakom obráti v prospech separatistov.

Zo zajatia však nebola oslobodená za pomoci špeciálnej operácie, ale vďaka vyjednávaniu čečenského plukovníka Sajída Bacija s poľným veliteľom separatistov Ruslanom Gelajevom, ktorý nakoniec „dohovoril“ únoscom, aby svojich rukojemníkov pustili na slobodu.

Nosili sme vodu a chodili na drevo

V júni roku 1999 pracovala Svetlana Kuzminová ako hlavná inžinierka v závode na výrobu komponentov ku kozmickým raketám v Samare a súčasne sa angažovala v niekoľkých organizáciách na oslobodenie vojakov zajatých v prvej čečenskej vojne. Do Čečenska sa vybrala spolu s novinárom Viktorom Petrovom na základe informácie o ruskom vojakovi, ktorého údajne držali Čečeni v zajatí a boli ochotní rokovať o jeho oslobodení.

Bohužiaľ, ukázalo sa, že to bola len návnada. „Žena, ktorá ma do Čečenska pozvala a celý čas sprevádzala, ma zrejme predala. Nemohla som tomu uveriť, pretože som ju dobre poznala, dokonca bola desať dní na návšteve u mňa doma v Samare. Keď sme prišli do Šami Jurtu a tam za mnou zapadla závora, svitlo mi. Ale keď som sa jej a jej rodiny pýtala, čo to má znamenať, tvrdili, že je vraj všetko v poriadku, vraj nemusím mať strach.“

V dedine na západe Čečenska strávila Svetlana tri mesiace do času, než sa začala druhá čečenská vojna. „Na to, že som bola rukojemníčkou, ma držali v dobrých podmienkach. Slušné jedlo a bývanie, len ma stále strážili štyria po zuby ozbrojení muži. A vždy, keď sme niekam išli, hoci sa len kúpať k rieke, tak len v noci a so zaviazanými očami.“

Začiatkom vojny ju previezli do Grozného a potom do malej dediny neďako hraníc s Dagestanom, medzitým ju i Petrova predali inému obchodníkovi s ľuďmi. „Tam som zažila ozaj silné bombardovanie, dňom i nocou letecké bomby i rakety. Bolo to strašné,“ spomína Svetlana.

Z obkľúčenej dediny dvojicu rukojemníkov vyviezli do Argunského údolia, ruským vojakom doslova pred nosom. Na lesnej základni bojovníkov strávili Kuzminová a Petrov veľmi dlhý čas. „Žili sme v zemľanke, odkiaľ chodili naši strážcovia bojovať s federálnou armádou. Robila som tam rôzne pomocné práce, nosili sme vodu a chodili na drevo,“ rozpráva.

S hrôzou spomína na dlhé niekoľkodenné pochody, pri ktorých už strácala všetky nádeje na prežitie. Jej väznitelia sa vraj vždy snažili, aby tieto strasti prečkala v poriadku i za cenu toho, že ju jeden z bojovníkov doslova niesol na chrbte.

Oslobodenie

Pred pol druha mesiacom Svetlanin kolega utiekol zo zajatia a nakoniec sa v poriadku dostal z Čečenska. „Vôbec som o Viktorových plánoch nevedala a sama som sa bála utekať,“ vysvetľuje. Únoscovia ju potom premiestnili do nížiny a držali v dedine obsadenej ruskou armádou. Vtedy už naplno bežala operácia na jej oslobodenie.

Bývalý plukovník čečenskej provládnej milície Sajíd Bacijev, špecialista na oslobodzovanie rukojemníkov, ktorého však jeho nadriadení v marci prepustili pre kontakty s bojovníkmi, sa vydal do Gruzínska, aby sa porozprával s poľným veliteľom Ruslanom Gelajevom. Súčasne sa prihovorila i manželka Leču Islamova, známeho poľného veliteľa, ktorý je v ruskom väzení.

Gelajev poslal po poslovi list človeku, ktorý bol „majiteľom“ Svetlany. Ten ju zakrátko pustil na slobodu. Kuzminová ale ešte musela absolvovať niekoľkohodinový pochod na miesto, kde ju čakal Bacijev a odkiaľ okamžite odišla do Ingušska a prvým lietadlom do Moskvy.

Viac než dva roky bola Svetlana Kuzminová bez akéhokoľvek kontaktu s rodinou, s výnimkou telefonátu zo satelitného aparátu, ktorý jej únoscovia povolili počas prvých troch týždňov. Na svoje zajatie však táto žena, dosiaľ posledný civilný rukojemník, ktorého únoscovia držali na území Čečenska, nespomína jednoznačne v zlom.

„Nikdy sa ku mne nesprávali zle a dokonca ani bojovníci nerobili rozdiely medzi tým, ako sa starali o svojich ľudí a o nás. Keď už ma držali v pivnici, vždy si to vynútilo bombardovanie federálov. A niekoľkokrát sa mi dokonca stalo, že sa mi moji strážcovia ospravedňovali – odpustite, ale my sa doslova hanbíme, že tu musíte stáť a pomáhať v takých špinavých veciach.“

PRE SME – SAJÍD JEVLOJEV, Nazraň, Ingušsko