Palestínčania vidia vo zvolení Ariela Šarona za izraelského premiéra potvrdenie legitimity ozbrojeného boja proti Izraelu. Na túto cestu sa vydali pred štyrmi mesiacmi. Izraelčania svojou voľbou skórovali do vlastnej brány. Radikálnym palestínskym silám dali príležitosť pevnejšie sa usadiť v politike.
Komentáre izraelských denníkov však celú vinu za vývoj, ktorý vyniesol Šarona na vrchol politického olympu, pripisujú palestínskemu vodcovi Jásirovi Arafatovi. To on vraj vyhodil zo sedla Ehuda Baraka. Odolával totiž nátlaku aj ponúkaným kompromisom - a hlavne „mierovej dohode sa bránil povstaním“. „V blázninci týchto volieb možno medzinárodné sympatie pre Arafata narastú. To sa však dá prirovnať k tomu, keď dieťa zabije svojich rodičov a potom sa na súde bráni tým, že je sirota,“ tvrdí denník Jediot Achronot.
Barakove mierové návrhy boli logické a perspektíva vývoja v regióne by sa ich prijatím radikálne zmenila. Neobsahovali však to, čo Palestínčania očakávajú - satisfakciu za historické krivdy. Oficiálne je vedenie palestínskej autonómie ochotné spolupracovať s akoukoľvek vládou Izraela. Už samotný fakt, že zvolili Šarona, však znamená prehĺbenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Palestínska samospráva je v povstaní, ktoré teraz nabralo nový dych.
Barak sa však mýlil, keď si myslel, že už nastal čas, aby sa definitívne potiahla hranica medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Mnohí hlasovali zvrátenou logikou: aby Palestínčania pochopili, že rozdelenie dohodou je jediné riešenie, musia mať do činenia s niekým, ako je Šaron.
Arabský svet sa už pripravuje na ofenzívu, ktorá bude vykresľovať Šarona ako Miloševiča alebo Haidera svojho regiónu. Jeho návštevu na Chrámovej hore zrejme onedlho medzinárodná komisia označí za „provokáciu“ a tak bude mať tábor nový argument. Šarona bude označovať za jedného z najväčších netvorov, akého kedy demokracia vyzdvihla k moci. KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
