Keď bolo minulý rok hokejové finále majstrovstiev sveta, kde sme získali striebro, televízory v krčmách boli ostro sledované. Keď sa rozhoduje v parlamente o základnom zákone štátu, ľudia si pozrú radšej lyžovanie. FOTO – ARCHÍV

Nájsť v Bratislave reštauráciu, v ktorej by ľudia sledovali priamy prenos z rokovania o novele základného zákona štátu, sa nám nepodarilo. „Mali sme tu televízor, keď bola olympiáda,“ povedal nám čašník v reštaurácii, známej zo starých čias pod menom U Eda.

Hudba a šport mali prednosť pred priamym prenosom z parlamentu aj v najväčšej pivárni Mamut, kde hosťom slúžia desiatky televízorov.

Počas športových hier je verejnosti dobrá každá obrazovka, fanúšikovia prestoja hodiny v obchodoch s elektronikou. Z 20 obrazoviek v predajni elektrospotrebičov včera hučali zvuky akčného seriálu, v Tescu ich svietilo oveľa viac, žiadna však neprinášala atmosféru Národnej rady SR.

Parlamentný folklór sa zunoval väčšine z nás a nezaujíma už ani Milana Lasicu. „Nemôžem to vážne komentovať, lebo sa na to nepozerám. Kedysi som kúsok pozeral a zistil som, že je to pre mňa strata času.“

Prenosy už nepozerá ani bývalý predseda federálneho ústavného súdu Ernest Valko: „Najčastejšie sa vyjadrujú tí, čo boli pri zrode pôvodného znenia ústavy, ktoré je predmetom veľkých nedorozumení.“

„My sme platení za prácu, nie za pozeranie,“ povedali nám na jednom štátnom úrade. Napokon, televízory majú vo svojich kanceláriách spravidla aj tak len riaditelia. (fw, bch)