Keď v roku 1993 Kultúrny život zažíval déją vu a opäť raz nevyhovoval štátnej moci a prestal vychádzať, jeho šéfredaktor IVAN ŠTRPKA v rozlúčkovom úvodníku okrem iného napísal: „Kultúrna opozícia vychádza z kultúrnej pozície. Opozičnosť je tu vlastne dôsledkom úsilia o presadenie kultúrnej pozície do života spoločnosti a jednotlivca.“ Odvtedy uplynulo osem rokov, čo-to sa zmenilo, vystriedalo sa niekoľko vlád.

Ako dnes znejú tieto slová ich autorovi, už druhý rok v pozícii šéfredaktora mesačníka Romboid?

„Kultúrna opozícia je základnou platformou kultúry bez ohľadu na akýkoľvek systém. A aj v tom najpríjemnejšom, najbohatšom a najtolerantnejšom režime musí byť rovnako ostrá, pretože by zrazu všetko skončilo v jednom pohodlnom lekvári, kde by sa prestali z vlastnej sily hýbať aj tie hlavy, čo rozmýšľajú, aj tí ľudia, čo cítia po svojom.“

Takéto žičlivé prostredie nám však zatiaľ nehrozí.

„Tak skoro veru nie. Tejto spoločnosti dnes najviac chýba kultúra a opozícia kultúrnych spôsobov proti tým spôsobom, ktoré ovládajú celú postkomunistickú spoločnosť. To je starý šláger, obohratý. Spoločnosť ovládli ľudia s obrovskou pažravosťou a nedostatkom citlivosti pre iné hodnoty, ako je ich vlastná žiadostivosť po moci nad vecami a nad ľuďmi. Myslím, že kŕč otvorenej dlane u nás stále trvá.“

Nie je potreba kultúrnej opozície aj zakódovaná v našej minulosti?

„Iste, boli sme vždy v nejakej jedinej alternatíve, ktorú tu niekto všetkým vnucoval – takto to bude, toto je dobré, toto zlé, toto si myslite, toto si nemyslite, toto sú pozitívne ľudské pocity a toto sú rozkladné, dekadentné a hnusné.“

Napriek tomu, že ste vnímaný predovšetkým ako básnik, prozaik, esejista a prekladateľ, opäť ste v kolotoči problémov kultúrnych časopisov.

„V tejto veci som nepoučiteľný. Žijem v priestore, v ktorom treba kultúrne médiá neustále pestovať. Stalo sa to súčasťou môjho prístupu k svetu, aj keby som radšej žil niekde bokom vo svojom súkromí, a venoval sa konečne iba svojim projektom a životu kdesi pri mori. Ale stále mám pocit, že je životne nevyhnutné vytvárať priestor pre kultúrnu komunikáciu.“

„Prečo?

„Je dôležité, aby ľudia, ktorí sa venujú literatúre a umeniu, mali svoje aktuálne médiá. Tie sprostredkúvajú, zosilňujú ich záujem o iný jazyk, ako je jazyk politiky, bulváru a reklamy, ktorý chce všetkým diktovať. Bez kultúrnych médií nemôže kultúrna scéna fungovať.“

Ide viac o poskytnutie platformy pre autorskú prezentáciu, či o konfrontáciu názorov aj mimo tvorby?

„O oboje. V tom je naša politika: jednotlivé názory musia mať šancu vyvíjať sa a stretávať s inými názormi a vytvárať tak vnímavú klímu, v ktorej tie knihy, filmy, obrazy plávajú. Môžete síce prísť na holú ulicu a nastrieľať na stenu obrazy El Greca, len tak, bez prípravy, ale skončí sa to devastáciou. Nie ulice – ale tých obrazov. Kultúra vyrastá zo slova kultivovať.“

Kľúčovým problémom existencie časopisov sú peniaze.

„Zlý vzťah peňazí k nim. V štátnej byrokracii pretrváva ilúzia, že reprezentatívne inštitúcie sú pre kultúru prvoradé. Dúfam, že sila slovenskej kultúry sa nepremietne do novej budovy Slovenského národného divadla.“

A čo ak áno?

„Potom tu bude stáť materializovaná predstava SND, absurdný moloch, požierajúci miliardy, za ktoré by mohla možno slovenská kultúra roky prekvitať. Rozhodne sympatickejší je mi napríklad projekt Divadla Stoka.“

Časopisecká niť vášho života má začiatok v Mladej tvorbe, ktorá bola v šesťdesiatych rokoch jedným zo symbolov liberalizácie a uvoľnenia v celej spoločnosti. Bola to vždy naozaj taká idyla, ako sa traduje?

„Aj my s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom, naša skupina Osamelých bežcov, sme boli radi, že vôbec existuje priestor, kde sme sa mohli zachytiť. Mladá tvorba však mala sústavné problémy, bol to stály súboj s cenzúrou, všetky materiály boli ideologicky čítané, pritom sa však oficiálna existencia cenzúry vôbec nepriznávala. Ale súdruhovia usilovne zasahovali. Napriek tomu sa však rôzne nastupujúce skupiny autorov snažili presadiť práve v tomto časopise.“

Skupina – to bol v tom čase veľmi módny termín. Neprovokovali ste svojím deklarovaním sa za Osamelých bežcov?

„Vyhlásiť sa za Osamelých bežcov, to bolo vlastne radikálne zavrhnutie socialistického kolektivizmu. Pojem skupina bol predovšetkým podozrivý. Áno, provokovalo to.“

V čom ste videli výhody skupiny?

„My sme presadzovali ideu skupiny ako priestor pre nenapraviteľných individualistov uprostred stáda. Pochopili sme, že jednotlivci, ktorí chcú byť vnútorne slobodní, musia spolupracovať. Malá skupina jednotlivcov môže dokázať viac ako veľký dav, ktorý je odsúdený poslúchať a mlčať, alebo produkovať násilie.“

August 1968 znamenal nielen začiatok konca Mladej tvorby, ale aj rozprášenie vašej trojice. Laučík odišiel do Liptova, Repka do Nemecka. Považovali ste sa aj potom za skupinu?

„Rozprášiť sme sa nedali. Z počiatočnej mladíckej vzbury sa vykľula výprava za vlastným slobodným jazykom a ľudskou citlivosťou. Tá výprava nebola nikdy odvolaná a stále trvá.“

Ako ste ďalej fungovali?

„Kontakty existovali a po čase sem mohol chodiť Repka. Naše občasné stretnutia a rozhovory boli pre nás najdôležitejšie.“

Prvých desať normalizačných rokov ste nemohli nič publikovať. Nerozmýšľali ste o samizdate?

„Hneď po okupácii Laučík s bratom v Liptovskom Mikuláši založil poza chrbát štátnej tlačiarne edíciu &. Trvala, až kým mu na to neprišli. My sme ani nevedeli, že sa to volá samizdat. Skupina sa zvnútornila, preniesla sa do prostredia osobného.“

Záver rokov osemdesiatych vás opäť zavial do časopisu. S akými predstavami ste vstupovali do Literárneho týždenníka?

„Bol som pri jeho vzniku v roku 1988. Vo zväze spisovateľov vznikla malá perestrojková skupina, ktorá chcela zaplniť medzeru po Kultúrnom živote zo šesťdesiatych rokov, zaniknutom po okupácii.“

Mali ste byť na jeho čele?

„Návrh, aby som časopis viedol, bol vlastne vtedy absurdný a súdruhovia ho striktne odmietli. Nám išlo o to, aby sa konečne čosi pohlo.“

Ako ste boli spokojný s Literárnym týždenníkom?

„Vo svojej dobe vytváral priestor, ktorý dosť presahoval vtedajšie zvyklosti. Dvere cenzúry už bolo treba úplne vykopnúť.“

Literárny týždenník však november ‘89 akosi nezvládol.

„Zaplatil daň za to, že bol čiastočne zviazaný aj s kruhmi, ktoré mali vlastne pred úplnou revolúciou strach, mysleli skôr na reformy socialistického systému. Ihneď v novembri sa naše cesty celkom rozišli.“

Po rozpade zväzu spisovateľov a vzniku Obce spisovateľov prišla na rad aj myšlienka obnovy Kultúrneho života. Ako sa to udialo?

„Jeho bývalí redaktori Juraj Špitzer, Roman Kaliský, Agneša Kalinová a ďalší prišli s iniciatívou ho obnoviť, ale nechceli prevziať na seba jeho realizáciu. Podujal som sa, že to iba rozbehnem, ale zostal som v tej nečakanej šarvátke s novou mocou až do horkého konca v roku 1993. Ilúzie som stratil, názory mi zostali.“

A čo sa dialo po novembri so skupinou Osamelých bežcov?

„Nemáme čo meniť na starých vyhláseniach ani hodnotovej orientácii skupiny. Náš spôsob koexistencie sa osvedčil a naďalej je pre nás spôsobom vnútornej komunikácie, ktorá sa otvára aj smerom von. Čo by asi dnes spravil dáky nový ostrý manifest?“

A ako to bolo s Romboidom?

„Po prerušení vydávania Kultúrneho života som bol sedem rokov na voľnej nohe. A potom som dostal od vydavateľa, Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, ponuku podieľať sa na vytvorení novej tváre tohto starého časopisu.“

Tento časopis mal od šesťdesiatych rokov za sebou rôzne peripetie.

„Prirodzene, tak to chodí v našich končinách, aj časopisy majú svoje peripetie.“

Neškodí jeho imidžu, že za čias ministra Hudeca dostával podporu?

„Zdá sa, že tento minister dokázal uškodiť ešte aj tým, ktorým čosi občas milostivo pohodil. Neprijateľný je tu pre mňa spôsob. Ja som sa vtedy o Romboid nezaujímal.“

Neuvažovali ste pri nástupe do funkcie o zmene jeho názvu?

„Je to pokušenie: že by Rombo, Rambo, Rembó alebo hoci R 2001? Spolu s kolegyňou Stanislavou Chrobákovou sa snažíme robiť Romboid ako živú kultúrnu iniciatívu, spojenú s písaním, čítaním a uvažovaním. Sme presvedčení, že na Slovensku žijú ešte osamelí bežci, pre ktorých je literatúra dôležitá. A napokon, môže to byť aj radosť.“

Medzičasom ožil Kultúrny život. Čo si o tom myslíte?

„Myslím si svoje. Neožil, začal predsa vychádzať ako nový časopis od prvého ročníka. Názov je identický, veľa šťastia.“

ALEXANDER BALOGH