nutých v Trnave aj predsedom v Hlohovci, viceprezidentom Ústrednej rady nepočujúcich na Slovensku. Po rozhovore sa ponáhľal na schôdzu. Rozhovor s ním nám tlmočila jeho manželka, s ktorou žije už 35 rokov.Zhruba päť percent populácie sa rodí s poruchami sluchu. Na Slovensku je asi 15-tisíc nepočujúcich a okolo 220-tisíc ľudí s rôznymi poruchami sluchu. Až 90 percent sluchovo postihnutých detí sa rodí zdravým, počujúcim rodičom. Slovensko patrí medzi 14 krajín na svete, kde je uzákonená aj posunková reč. Veľmi solídne pracuje Slovenský zväz sluchovo postihnutých, čoho dôkazom je, že pred dvoma rokmi hostili Košice zasadnutie predsedníctva Svetovej federácie nepočujúcich.O posunkovej reči počujúci veľa nevedia. Existujú v nej nejaké rozdiely? Napríklad, že Bratislavčania majú posunky, ktorým v Košiciach nerozumejú, a naopak?

„Nie, u nás posunkujú všetci rovnako. Ale každý národ má svoje posunky, tak isto ako má každý národ svoju reč. Angličania posunkami debatujú inak ako Slováci, alebo Nemci, alebo Japonci.“

Čiže vy si nerozumiete napríklad s Japoncom?

„Keď sa stretnem s Japoncom, predstavím sa, že som Slovák, naladíme sa na jednu vlnu a posunkujeme v medzinárodnej reči. Na veľkých konferenciách nepotrebujeme tlmočníkov z jednej posunkovej reči do druhej. Bol som s nepočujúcimi vo Švédsku, v Anglicku, Bulharsku, Holandsku a vždy som sa dohovoril. Teraz idem do Talianska na svetovú konferenciu nepočujúcich.“

Aké sú rozdiely napríklad medzi slovenskými a anglickými posunkami?

„Asi ako v bežnej reči. Na slová, ktoré majú rovnaký význam v angličtine aj v slovenčine, sú odlišné posunky.“

Rozprávajú si nepočujúci posunkami vtipy?

„Samozrejme. A aké dobré!“

Rozumejú všetci posunkujúci písaným textom? Napríklad zložitým vetám v novinách alebo na úradoch.

„Zo sto percent nepočujúcich rozumie všetkým písaným textom dobre asi len dvadsať percent. Je to aj tým, že často si skracujeme vety, keď píšeme medzi sebou. Ak faxujem kamarátovi, že som bol včera v kine v Bratislave a videl som dobrý film, napíšem mu: Včera som bol Bratislava, zaujímavé kino. Niektorým zložitým textom v novinách nepočujúci vôbec nerozumejú. Týka sa to najmä politiky a správ, v ktorých je veľa prevzatých slov z cudzích jazykov. So športovými správami také problémy nemáme.“

Ako je to možné?

„Kedysi nebolo vyučovanie také kvalitné ako v súčasnosti. A niektoré politické frázy sú zložité aj pre počujúcich.“

Ako sa rozprávate v práci alebo v obchode?

„V robote normálne, nie je to problém. Robím v Ozete štyridsaťdva rokov. S majstrom debatujem posunkovou rečou a otváram ústa. Keby bola nejaká nepríjemnosť s inými kolegami, išiel by som za riaditeľom a vybavil si to. V obchode mám niekedy starosti. Išiel som raz podať Športku za 36 korún. Zjavne mi pokladníčka nerozumela a vydala mi tiket za 130 korún. Mohla sa ma spýtať ešte raz alebo otázku napísať na papier. Asi jej to bolo trápne. Mne neostalo nič iné, ako utekať za manželkou, aby to vyrovnala. Na okresnom úrade bývali situácie, keď prevracali oči – jéžiši, no už zase ide. Nevedeli, že manželka ich počuje. Niekedy na úrad chodím s manželkou alebo so synom, ktorí tlmočia. Úradníci si už dávajú pozor.“

Viete si na úradoch všetko vybaviť?

„Ja poznám všetky zákony, ktoré potrebujem. Viem, na čo mám nárok, na čo nie. Ak ma úradníci chcú odbiť, trvám na svojom. Sú nepočujúci, ktorí nebojujú za svoje práva, lebo dobre nepoznajú zákony.“

Keby ste porovnali minulosť a dnešok – je rozdiel, ako vás ostatní vnímajú dnes a ako vás vnímali kedysi?

„V minulosti to bolo zlé. Keď v šenku chlapi zbadali nepočujúceho, ako posunkuje, hneď mu strkali pod nos poháriky. Robili si srandu. Rozprávať som nevedel, oni mojim posunkom nerozumeli. Hrával som futbal za Slovakofarmu, ale okrem toho aj za mužstvo nepočujúcich, ktoré bolo pri vtedajších Odevných závodoch. Raz sme šli hrať do jednej dediny. Po zápase si z nás autobusár vystrelil – ušiel nám. Museli sme ísť domov osemnásť kilometrov peši. Dnes je to v poriadku, ostatní sa na nás pozerajú trochu ináč.“

Podobné problémy však prispievajú k stmeleniu komunity. Nedržali nepočujúci vtedy viac spolu?

„Možno áno. Niektorí sa stále stretávame. Ja som už skoro 35 rokov predsedom základnej organizácie sluchovo postihnutých. Máme aj klubovňu od mesta. Každý druhý piatok je schôdza a každú sobotu-nedeľu sme v klubovni. Chodí k nám primátor Hlohovca Ján Brezovský, s ním sa vieme dohodnúť aj posunkami. Ohromne nám vychádza v ústrety a pomáha. Je dobré, že nám dali klubovňu, lebo predtým sme sa schádzali po krčmách.“

Ako ste sa zoznámili s manželkou, ktorá počuje?

„Robili sme v jednom podniku, poznali sme sa. Ja som šiel na hádzanú, keď hrala manželka, ona zasa prišla na futbal na náš zápas, chodili sme do kina. Zo začiatku sme ťažšie komunikovali, ale postupne všetko prišlo samo. Potom sme sa rozišli, no po deviatich rokoch sme sa zasa dali dohromady a vzali sa. Odvtedy sme spolu. Keď sme sa brali, pýtali sa mojej budúcej manželky, či má rozum. Ona ma bránila, že veď som predsa ako každý iný.“

Zaujímajú sa počujúci o posunkovú reč?

„Ja som učil jedno dievča, chcelo byť tlmočníčkou. Ale rýchle to vzdala. Jedného kaplána som tiež učil, bol za mnou párkrát, no potom odišiel do Bratislavy.“

Koľko je na Slovensku nepočujúcich, ktorí posunkujú?

„Sluchovo postihnutých treba deliť na nedoslýchavých a nepočujúcich. Posunkárov je asi dve-tritisíc.“

Je u nás veľa tlmočníkov do posunkovej reči?

„Vyše sedemdesiat dobrovoľných a 24 profesionálnych. Tých vidíte v televízii napríklad pri tlmočení Televíznych novín. Chodia aj na schôdze, semináre, medzinárodné stretnutia.“

V čom sú rozdiely medzi hovorenou a posunkovou rečou?

„Na každé slovo je jeden posunok, ale medzi sebou sa rozprávame bez spojok a predložiek. Dvoma posunkami sa dá ukázať celá veta. Treba si uvedomiť, že nepočujúci majú oveľa lepšie vyvinuté ostatné zmysly ako počujúci.“

Rozumejú niektorí posunkujúci cudzím rečiam? Vedia si prečítať napríklad nemecké noviny alebo nemecký teletext v televízii?

„Strašne málo. Dnes sa už deti učia v škole nemecký jazyk, ale starší sa vôbec neučili.“

Vymýšľate si vlastné posunky? Keď sa napríklad stretávajú často dvaja kamaráti?

„Nie. Ktokoľvek tretí, kto ovláda posunkovú reč, nám rozumie.“

Pribúdajú vo vašej reči nové posunky?

„To je problém. Nové posunky nám začínajú vymýšľať počujúci. Nepáči sa nám to. Mali by sa najskôr porozprávať s nami, či by nám nový posunok vyhovoval. Teraz som bol kvôli tomu v Bratislave. Keď sa doteraz strom ukazoval nejakým posunkom, ktorý sme sa učili odmalička, prečo by sa mal odrazu iným. Niektorí potom nerozumejú. V Televíznych novinách niečo ukážu a musím ísť do Bratislavy opýtať sa, čo posunok znamenal. V Bratislave mi vysvetlia a ja potom u nás v Hlohovci ostatným poviem, čo to je.“

Často pribúdajú nové posunky?

„Nie veľmi. Niekedy raz za mesiac, inokedy dvakrát.“

Koľko posunkov existuje?

„Asi toľko, koľko je slov v hovorenej reči. Okrem toho máme prstovú abecedu a číslice.“

Majú nepočujúci mladí ľudia možnosti na vzdelanie a prácu?

„V minulosti, aj keď som sa dobre učil, mal samé jednotky, nemohol som ísť na vysokú školu. Vládou boli povolené len učňovské odbory krajčír, obuvník, stolár a záhradník. Dnes je možností viac, aj keď sú dosť obmedzené. Na vysokej škole má posunkár nárok na tlmočníka.“

Koľko percent posunkárov vyštudovalo vysokú školu?

„Veľmi málo, lebo až teraz sa otvárajú nové možnosti. Myslím, že nedávno vyštudovali piati alebo šiesti, jedno dievča išlo študovať do Ameriky. Jeden chlapec z Bratislavy chodí na vysokú školu v Brne. Na herectvo, odbor pantomíma.“

Akú nádej má nepočujúci zamestnať sa?

„Vyučení majú asi rovnakú ako všetci ostatní. Nezamestnanosť je vysoká na celom Slovensku, medzi nami je to rovnaké.“

S ktorým predmetom majú študenti, ktorí posunkujú, najväčšie problémy?

„Nemal som rád chémiu. Neviem, ako ostatní.“

Majú sa sluchovo postihnutí vo vyspelých štátoch lepšie ako u nás?

„Že sa pýtate! Tam už dávno mohli chodiť na vysokú školu. Vo vyspelých štátoch je len málo profesií, ktoré nepočujúci nemôžu vykonávať. Napríklad pilotovanie lietadiel. Stretol som sa so švédskym nepočujúcim lekárom. Zaujímalo ma, ako robí vyšetrenia, na ktoré potrebuje sluch. Vysvetlil mi, že má fonendoskop, ktorý všetko zaznamenáva digitálne. V zahraničí majú nepočujúci bežne domáce telefóny s obrazovkou. Do domácností dostávajú počítače, modernú techniku. Na Slovensku je problém namontovať svetelný signalizačný zvonček namiesto bytového vrátnika. Dúfam, že u nás je to všetko len otázkou času.“

Pri sledovaní filmu v televízii vám treba vysvetľovať, o čom sa rozprávajú, alebo si domyslíte?

„Pýtam sa, čo povedali, o čom film je, a veľa si domyslím. Keď film dávajú druhýkrát, už viem, čo hovoria. Česká televízia dosť často dáva skryté titulky. Tie veľmi pomáhajú. Medzi písanou češtinou a slovenčinou nie je veľký rozdiel. Veľkou výhodou sú pre nás DVD prehrávače, takže si máme možnosť pozrieť aj niečo novšie, ale zatiaľ je to stále finančne náročné.“

Rozumiete mi, keď rozprávam?

„Málo otvárate ústa.“

Keby som ich otváral zreteľnejšie a trochu gestikuloval rukami, rozumeli by ste?

„Áno. Nemusím počuť, aby som vám rozumel.“