stnanosť klesá, verejnosť vníma ekonomickú politiku vlády pozitívne. Ostatné záležitosti, ktoré sú za tým, sú pre verejnosť väčšinou nečitateľné. Ešte nik neštrajkoval pre prehlbujúci sa schodok bežného účtu či pre nepriaznivú štruktúru zahraničného obchodu. Je preto logické, že štatistiky o reálnych mzdách a nezamestnanosti slúžia politikom či odborárom ako bič.
Na vysokú mieru nezamestnanosti na Slovensku pôsobia tri hlavné faktory: nepružný trh práce, slabá edukácia a kvalifikácia pracovnej sily a štedrý sociálny systém. Rýchle a jednoduché riešenia poklesu nezamestnanosti v podobe administratívnych opatrení sú neefektívne a nezamestnanosť znižujú iba opticky. Napríklad projekt verejnoprospešných prác síce znižuje mieru nezamestnanosti približne o 1,5 až 2 percentá, ale len krátkodobo, počas trvania projektu. Potom sa nezamestnaný naspäť vráti do evidencie, nemá o nič väčšie šance na získanie zamestnania a dokonca znova získa nárok na plnú sociálnu dávku. Riešenie nezamestnanosti teda nespočíva v parciálnych riešeniach ako je napríklad projekt verejnoprospešných prác alebo právo na prvé pracovné miesto, takéto riešenia majú v konečnom dôsledku negatívny efekt na zamestnanosť.
Štruktúra nezamestnaných naznačuje, že problém nezamestnanosti je hlavne problémom nízkej kvalifikácie a vzdelania. Až 30 percent nezamestnaných tvorí nekvalifikovaná pracovná sila, s malými šancami na získanie zamestnania. Zdrojom tvorby nekvalifikovaných nezamestnaných sú hlavne absolventi, ktorí ukončili školu ešte pred dovŕšením plnoletosti. Takíto absolventi majú buď nižšie, alebo nedokončené stredoškolské vzdelanie. Prílev nízkokvalifikovaných absolventov do evidencie nezamestnaných iba svedčí o medzerách v súčasnom vzdelávacom systéme, pri ktorých je znižovanie nezamestnanosti len ťažko realizovateľné.
Veľkou prekážkou znižovania nezamestnanosti je aj štedrý sociálny systém, ktorý demotivuje nižšie kvalifikovaných nezamestnaných aktívne si hľadať prácu. Po strate nároku na podporu v nezamestnanosti má nezamestnaný ešte nárok na sociálne minimum, pričom naďalej za seba nemusí platiť odvody. Teda aj možnosť dlhodobo poberať sociálne dávky ovplyvňuje dĺžku pobytu v evidencii a nenúti nezamestnaného si ihneď po strate zamestnania vyhľadávať prácu. Absolventi škôl tiež využívajú medzery v systéme a väčšinou hneď po skončení školy sa zaregistrujú na úrade práce, aby nemuseli platiť odvody a navyše dostanú štedré vreckové na prázdniny vo forme sociálneho minima. Skrátenie lehoty poberania sociálnych dávok a platenia odvodov štátom by výrazne znížilo motiváciu nezamestnaných zotrvávať v evidencii. Nezanedbateľný je aj fakt, že v evidencii sa často nachádzajú aj občania, ktorí aktívne nevyhľadávajú prácu, a preto by mali byť kategorizovaní ako dobrovoľne nezamestnaní a vylúčení z evidencie.
Ponuka voľných pracovných miest je na Slovensku stále pomerne malá. Vysoké daňové a odvodové zaťaženie predražuje náklady na zamestnancov, a teda aj znižuje dopyt po pracovnej sile. I keď je pokles daňového a odvodového zaťaženia nevyhnutný na zníženie nezamestnanosti, nie je rozhodujúcim faktorom, ktorý by zamestnávateľov motivoval zamestnávať viac ľudí. Podstatne väčší problém než vysoké daňové a odvodové zaťaženie prináša zamestnávateľom skostnatený trh práce založený na socialistických princípoch. Rýchlych riešení na zníženie nezamestnanosti existuje v predstavách politikoch určite veľa a nechýba v nich ani pomoc štátu. Akékoľvek recepty sú však neúčiné alebo len dočasné, pokiaľ sa nebude riešiť problém štedrých sociálnych dávok, nízkej kvalifikácie a flexibility trhu práce. A práve táto oblasť je v plnej kompetencii štátu, resp. zodpovedných ministrov.
TOMÁŠ KMEŤ, JURAJ KOTIAN
(Autori sú analytikmi Slovenskej sporiteľne)
