Desať mesiacov trvajúca intifáda nepriniesla palestínskemu vedeniu žiadne politické výdobytky. Internacionalizácia palestínskej veci sa nepodarila. Len verbálna podpora arabských štátov, vágne vyjadrenia nečinnej Európy a OSN, odumierajúca záležitosť vyslania medzinárodných pozorovateľov a Washington, ktorý si umýva ruky a palestínskeho vodcu Jásira Arafata ani len nepozval – to všetko oslabuje Arafatovu autoritu a posilňuje jeho domácich oponentov.

Koniec éry Osla a mierových dohôd, o ktorom sa hovorí v súvislosti s intifádou, môže rovnako dobre znamenať aj koniec Arafatovej vlády a koniec jednej etapy palestínskej politiky vyjednávanie s Izraelom. Dnes silnie hlas tých, čo vyjednávanie s Izraelom zo zásady odmietali – islamskej opozície Hamas a Islamského džihádu. Tí, čo si myslia, že oslabenie Arafata je dobré pre Izrael a po ňom by sa do palestínskeho vedenia dostali umiernenejšie a pragmatickejšie sily, sa mýlia.

Na pohrebe Džamala Mansúra, zabitého minulý týždeň v Nábuluse, sa zišlo vari najväčšie palestínske zhromaždenie posledných rokov. Dav kričal „my všetci sme Hamas“. Izrael sa na tejto popularite Hamasu nepriamo podieľa, keď pokračuje v tzv. taktike aktívnej sebaobrany – zabíjaní osôb podozivých z terorizmu.

Hamas, ktorý okrem politického a vojenského krídla zastrešuje aj rozsiahlu sieť charitatívnych organizácií – škôl a sirotincov – má desiatky tisíc sympatizantov. Peniaze prichádzajú z ropných monarchií Perzského zálivu, ktoré Arafatovi neodpustili, že sa za vojny v zálive postavil na stranu Iraku. Ozbrojené bunky Tanzim Arafatovej frakcie Fatah sa počas intifády s Hamasom nebezpečne zblížili – jeden z najznámejších lídrov Fatahu v Ramalláhu Marvan Baghrútí dokonca nedávno hovoril o tom, že by sa mali spojiť aj politicky – vo vláde národnej jednoty.

Arafat zatiaľ hrá na obe strany – no isté je, že mu bude stále ťažšie splniť to, čo Izrael žiada: dostať radikálny Hamas pod kontrolu. Izrael v 70. rokoch zatváral oči pred aktivitami islamských síl a dúfal, že oslabia Arafata a OOP, vtedy podporovaného východným komunistickým blokom. Hamas vznikol až v prvej intifáde v roku 1988. V roku 1993 sa z OOP stal partner Izraela, ale Hamas sa neodklonil z cesty protiizraelského boja. Nepriateľstvo dvoch palestínskych táborov pokračovalo a dnes sa ďalej vyhrocuje.

Kruh násilia môže trvať veľmi dlho. Do Izraela už dávno nevkročila noha zahraničného diplomata – a iniciatívy, ktoré by hoci aj ekonomickými a politickými lákadlami mohli presvedčiť Palestínčanov, že zastavenie násilia a vyjednávanie s Izraelom im môže priniesť len výhody, zaostávajú.

Pre Izrael je vinníkom a nepriateľom Arafat – a zatiaľ skutočný nepriateľ stále silnie.

KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ