Dalo by sa povedať: vyše sto strán skvostného čítania. Georges Roualt (1871-1958) je ale klasik modernej maľby, a nie spisovateľ. Čitateľovi to nemôže prekážať, ale kedysi platilo v našom stredoeurópskom pupku sveta, že beda bolo tomu umelcovi, ktorý sa snažil vymaniť zo svojej kolónky alebo slovníkového hesla. Roualt mal navyše v Čechách a na Slovensku mnoho nasledovníkov, tvorivých i plagiátorov, lebo obrazy prostitútiek, zlodejov a vydedencov sa stali módou a obrazy smutných klaunov dodnes patria k najhľadanejšiemu tovaru na výtvarnom trhu. Samotný Roualt na tom nemá zásluhu - bol to samotár, človek neobyčajne plachý a podľa jedného zo svojich výrokov publikovaných v knihe zo všetkého najmenej túžil vyjadrovať stavy duše.
Roualtove obrazy pripomínajú gotické vitráže, farby na nich svietia a priamo žiaria z temnoty. A taká je aj umelcova literárna obrazotvornosť: dokáže vytvoriť skvosty na malom priestore. Takto portrétuje sám seba: „Dnes pomalý jako želva, zítra hbitý jak zajíc, ale ne horečnatě a napovel vždycky pohotové kritiky, notuje si ten dobrodruh svou písničku, tu líp, tu hůř, podle počasí a roční doby, aniž se dává zlákat manažery, aniž usíná na rychle vadnoucích vavřínech reklamy nebo vraští čelo, když klesají kurzy.“ O maliarstve, ktoré miloval, vie písať zasvätene, pripomína mu svet, ktorý sa stále rodí a stále znovu obnovuje. „Líbezná podívaná na nejdrobnější nic, když světlo laská tvar,“ hovorí.
Hoci vo svojej dobe ho zaradili medzi revolucionárov maľby, bol presvedčený o tom, že v umení nejde o pokrok (a radikálne zmeny), ale o postupný vývoj. Trpí aj na predsudky a má averzie, zvlášť k doktorom umenia a sudcom akéhokoľvek druhu. „Nejsme stvořeni k tomu, abychom obhajovali svou vlastní věc,“ vraví. Paradoxne ale píše články, ktoré obhajujú tvorbu a nové maliarstvo. Bolo to potrebné práve v časoch, keď vystupuje spoločne s fauvistami. Stavia sa proti iluzívnosti v maliarstve a aj proti tendenčnosti, čiže dominancii námetu, „přilba nedělá hasiče“.
Je tiež zrejmé, že Roualta fascinuje inštitút súdu, desí ho definitívnosť súdnych rozhodnutí, aj ono stelesnenie dobra a zla v postavách sudcu a obžalovaného. Istý čas súdy s obľubou navštevoval a jeho sympatie boli jednoznačne na strane obžalovaného. Odôvodňoval to však rýdzo výtvarne, lebo súd je vraj miesto, kde „černý baret a červený talár tvoří pěknou barevnou skvrnu“.
Tak ako v maľbe, aj v textoch je Roualt neobyčajne emotívny, preplnený vrúcnosťou a súcitom, ale je tiež umelec, ktorý dokáže oceniť výraz a silu. Občas je nezrozumiteľný a temný (napríklad keď chce po Degasovi usmerniť odbor umenia), vedomý si svojej jedinečnosti, čo pramení z pocitu samoty, ktorá je údelom. „Člověk se rodí a umírá osamělý, aniž si to přál nebo o to usiloval,“ konštatuje trocha rezignovane, hoci celá kniha je vlastne o radosti z maľby a potrebe radosti ako základného pocitu vôbec.
Autor: JIŘÍ OLIČ (Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)
